Keira
Bola rada, že má konečne čas pre seba,
pretože sa nevládala neprestajne usmievať na otca a tváriť sa,
že všetko je v úplnom poriadku. Čosi medzi nimi sa skrátka
narušilo a ona na to nechcela myslieť, aj keď to tak celkom nešlo.
Zaspávala s opálom od Doriana v ruke a
rovnako i vstávala – a teraz, keď prišiel tento deň a ona sa
mohla vydať do lesa sama, prebudila sa s úsmevom. Už len tá malá
nádej, že bude mať akú-takú šancu stretnúť ho, v nej
vyvolávala dobrú náladu.
Po raňajkách sa s rodičmi rozlúčila a
vybrala sa cez les na lúku a postavila sa k radu kríkov s
najrôznejšími bobuľami. Do dreveného košíka začala ukladať
červené ríbezle a sem-tam si jednu vložila i do úst, ale to len
preto, že jej to otec dovolil. Už teraz sa tešila, ako budú s
mamou piecť najrôznejšie ovocné bublaniny, pripravovať nepečené
ovocné torty, miešať ovocné mliečne nápoje...
„Keira?!“ začula spoza chrbta a
otočila sa. „Si tu?“
„Tara?“ prekvapene zažmurkala. „Som!
Tu!“ Nemala vo zvyku vykrikovať, keď sa nachádzala priamo v
prírode, no teraz veľmi nemala na výber. „Čo tu robíš?“
udivene si kamarátku prezerala, keď sa k nej blížila. Čosi
niesla v náručí, Keira to zatiaľ nedokázala rozoznať, ale podľa
pachu usúdila, že určite pôjde o živého tvora, nejaké drobné
zvieratko.
„Hľadala som jednu mačku, čo nám
ušla, a doviedla ma až sem. Musela som jej podať tabletku na
utlmenie, takže teraz ju budem nosiť, až kým sa nevrátim.“
„Mačka?“ Keira podišla k nej a zľahka
pohladila svetlohnedú srsť. „Ako to, že vám ušla až sem?“
Tara mykla plecami. „Asi tušila, že sme
sa celé dni nevideli,“ uškrnula sa, „a chcela ma priviesť za
tebou.“
Keira sa zasmiala. „Myslíš? A bude v
poriadku?“
„Jasné. Pravdepodobne ju trochu
vystrašili nové stroje, ktoré sa dnes u nás začali používať –
sú dosť hlučné, zrejme preto utiekla. Do ticha.“
„Aké stroje?“
„Ah, to v rámci spolupráce regiónov,“
mávla voľnou rukou, keďže mačku bez ťažkostí udržala i v
jednej. „Ani sama neviem, o čo poriadne ide. Spolupráca oblasti
chovu zvierat s Loreanom.“
„Aha...“ Keira pokývala hlavou. „To
znie zaujímavo.“
„Zaujímavo? Sú to stroje. Vieš, čo to
znamená.“
Odstúpila a vrátila sa k zberu bobúľ.
„Viem. Menej práce pre ľudí.“
„Na jednej strane to znie dobre, uľahčia
nám námahu. Lenže vieš, čo sa hovorí v celom Eldhame... chcú
nás nahradiť strojmi. Celý náš ľud. Nakoniec nás Spoločnosť
vôbec nebude potrebovať.“
„A... a potom čo? Naozaj si myslíš, že
to je cieľ?“
„Čo už ja viem, Keira... len to, čo
začujem.“
Vzdychla. „Podľa mňa to nie je tak.
Teda... aké sú úmysly tých, čo o tom rozhodujú, neviem, ale
nechcem hneď predpokladať, že sa nás chce ktosi zbaviť. Dorian
hovorí, že sme najužitočnejší a najpotrebnejší región celej
Askyrie.“
„Dorian...?“ Tare zažiarili oči. „A
čo je s ním?“
„Čo by malo byť?“
„Stále sa stretávate?“
„Hm... už dva dni nie. Kvôli otcovi.“
„Ako to?“
„Skrátka... bola som s Dorianom vonku
príliš dlho a kvôli tomu som musela ísť dva dni po sebe s ockom
na huby. Takže sme nemali šancu stretnúť sa.“
„A čo poobede?“
„Keďže
som meškala a ockovi sa Dorian nepozdáva, mám trest,“ odvetila
trochu otrávene. „Ešte ďalších päť dní môžem chodiť von
iba kvôli práci, nie za zábavou. Čiže ani s tebou. Ale ide mu
len o to, aby som sa nestretla s Dorianom.“
„A
čo má proti nemu?“
„Vravím,
bola som s ním pridlho vonku.“
„Ako
pridlho...? Počkať, ty myslíš... v noci?“ na tvári sa jej
mihol úškrn.
„Trošku
som meškala. Len trošku. A nebola to Dorianova vina, no ocko ho má
prosto v zuboch. Lebo je chlapec...“ pokrútila hlavou.
Tara
sa rozosmiala. „Počkať, počkať... A čo ste robili? Kde ste
boli?“
„Vo
včelárskej oblasti. Zaviedla som ho k dedkovmu domu,“ objasnila.
Už to všetko vravela i vo svojej mysli si pripomenula toľkokrát...
„Bolo nám skvele, Tara. Tak skvele. A ocko to stále musí kaziť.
Už len tým, ako na mňa hľadí, všetko kazí.“
„Ako
to myslíš?“
„Prosto,
nemá Doriana rád – bezdôvodne.“
Tara
pohladila mačku po chrbte a tá zo spánku spokojne zapriadla. „A
ty ho máš rada? Po tých pár stretnutiach?“
Keira
sa na ňu zahľadela. „Ja neviem. Znie to príliš hlúpo?“
„Netuším.
Niekto verí aj v lásku na prvý pohľad, ale či to môže byť
tvoj prípad...“
„Ja
nehovorím o žiadnej láske,“ znovu sa odvrátila a líca jej
nápadne zružoveli. „Skôr len... o akejsi...“
„Áno...?“
povzbudila ju, keď zmĺkla.
„O
takej spriaznenosti. Je to také... prirodzené, byť s ním. Hovoriť
o čomkoľvek. Keby sa mi páčil, určite by som z neho bola
nervózna. Ale z Doriana nervózna nie som, naopak. V tých chvíľach
som si priala, aby sme sa nemuseli rozlúčiť. Bola som prosto sama
sebou.“
„Keirinka,
ty sa mi zamilovávaš priamo pred očami.“
„Nie...“
zavrtela hlavou a natiahla ruku k ríbezľovému kru.
„Prečo
nie? Veď na tom nie je nič strašné. Naopak, možno konečne budeš
chápať mňa a Madena.“
„Akoby
som nechápala! Nemusím byť zaľúbená, aby som chápala lásku.“
„Nie?
No, ako myslíš. Dúfam, že Dorian je v tomto smere o čosi
výrečnejší než Maden.“
Znovu
pokrútila hlavou. „A prečo to stále navádzaš týmto „smerom“?
Prišiel sem na niekoľko dní a náhodne sme sa stretli. Čoskoro
odíde domov.“
„A
ty znieš smutne už teraz. Koľko ráz ste sa stretli náhodne? A
koľko ráz úmyselne?“
„Myslíš,
že to rátam, Tara?“ pobavene sa zasmiala. „Nebuď smiešna.“
„Každopádne...
ako tak odhadujem, zrejme si môžeš prirátať ďalšie náhodné
stretnutie. Alebo... žeby...“ zadívala sa kamsi za ňu.
Keira
na ňu pozrela, keď sa odmlčala, a potom sa obzrela tam, kam
hľadela Tara. Akonáhle zbadala Doriana, ktorého chôdzu poľahky
rozoznala, hoci najľahšie rozoznateľné na ňom boli plavé vlasy,
na tvári sa jej roztiahol úsmev. Žiarivý a šťastný, úplne
úprimný – po tých dvoch zachmúrených dňoch konečne úprimný.
„Tss,
nevrav, že takto nevyzerá zaľúbenosť,“ Tara k nej prikročila
a jemne do nej sotila bokom, načo Keira stisla pery a zdanlivo
ľahostajne sa obrátila späť ku kríku. Dorian bol dostatočne
ďaleko a možno ich ešte ani nezbadal. Dúfala však, že zbadá.
Keby ju takto zblízka bez povšimnutia obišiel, asi by ju porazilo.
Dorian
Blúdenie
prírodou malo svoje čaro, no bez Keiry mu pripadalo o čosi
nudnejšie. Musel uvažovať nad tým, čo
také zvláštne mala tá dievčina v sebe, keď tie
najfascinujúcejšie objekty na celej Askyrii – stromy, kvety, trsy
trávy a motýle poletujúce vzduchom – vyzerali bez jej
prítomnosti o čosi fádnejšie.
Nezaoberal
sa tým, akým smerom vedú jeho kroky, jednoducho napredoval,
sem-tam odbočil. Nezamýšľal sa, ako sa vráti späť a či vôbec
trafí. Neriešil, či je tu sám, alebo ho obklopujú tichí
Eldhamčania, ktorých si nedokáže všimnúť napriek svojmu
vycibrenému zraku.
Nie,
on myslel iba na to jednoduché dievča. Na nádherné, hlboké
čierne oči, v ktorých sa zračila nočná obloha, dno morí,
oceánske priekopy, najtmavšie odtiene dreva, spálené uhlíky...
na úsmev jasný ako žiara askyrských sĺnk, taký prirodzený ako
šťavnaté jablká na konároch jablone... na jej hlas a smiech...
Vlastne,
Keira až taká jednoduchá nebola. Pôsobila tak, zdanlivo sa tak aj
správala, ale jej myseľ nebola jednoduchá. Mnohí Tarienčania sa
nazdávali, že obyvatelia Eldhamu sú nielen jednoduchí, ale až
hlúpi... možno si to v kútiku duše myslel aj on. Bol veľmi rád,
že sa mohol tak rýchlo presvedčiť o svojom omyle. Že ho z toho
omylu vyviedla práve Keira.
Po
návrate do Tarienu mu práve tieto prechádzky budú chýbať úplne
najviac, už teraz to vedel. Nachádzala sa tam síce umelá zeleň,
no v porovnaní s týmito akrami stromov a trávy to bolo smiešne
nič. Alebo skôr smutné nič.
Ocitol
sa na lúke, ktorú predtým nevidel – namiesto kvetov jeho
pozornosť upútali malinové kríky. Bez váhania začal ochutnávať,
našlo sa zopár kyslejších, no väčšina bola mäkučká a
sladká, až sa mu rozplývali na jazyku. V Tariene okúsil mnoho
vznešených a luxusných pokrmov, ibaže všetky vytvorili nejakou
umelou syntézou alebo si vyžadovali dlhodobé úpravy, aby ich
vôbec mohli kvalifikovať ako jedlé.
Zato
tu... Tarien nútil svojich obyvateľov čerpať z iných zdrojov,
čiže prevažne z Eldhamu, alebo vyrábať „umelú“ potravu;
Eldham a jeho príroda ponúkali obživu v podstate zadarmo, len tak.
Tento región dával vzrast čomusi takému fascinujúcemu, ako boli
maliny. Obyčajné, a pritom také zázračné bobuľky.
Vcelku
rád by sem priviedol svojich rodičov, keby to bolo možné –
určite by sa im Eldham páčil, napriek hrozbe búrok a dažďov, z
ktorých mali od Daseilinej nešťastnej smrti obavy a dokonca až
strach. To miesto prinieslo pokoj jeho duši aj mysli, skrátka,
našiel tu dačo, o čom ani nevedel, že to jeho vnútro hľadá.
A
nebolo to len Keirou a stretnutiami s ňou. Celý región (alebo
aspoň tie časti, ktoré navštívil) mu pripadal úžasný, bez
ohľadu na chýbajúce technológie, na to, že jednotlivé
domácnosti pôsobili až príliš skromne v porovnaní s tarienskymi
apartmánmi, na celkom odlišný jedálniček. Práve pre ten
špeciálny vzduch, čo tu vdychoval, hoci tarienske knižnice a ich
vôňu by nevymenil azda za nič.
Maliny
sa zrazu zmenili na černice a tie už neboli také mäkučké ani
také sladké, preto sa ich vzdal a kráčal ďalej len tak,
rozhliadajúc sa navôkol. Prírodou zneli fascinujúce zvuky, aj keď
ich počul len svojimi obyčajnými ušami: spev vtákov a šum
jemného vánku sa zlievali a vytvárali akúsi jemnú melódiu,
ktorú by dokázal počúvať celé hodiny.
No
to zvláštne hlučné ticho či tichý hluk prerušili hlasy,
dievčenské hlasy, a Dorianovi preblysol tvárou nádejný úsmev.
Pridal do kroku a čoskoro sa ocitol zoči-voči dvojici dievčat,
jedno s rozstrapateným drdolom a svetlohnedou mačkou v náručí,
druhé... „Keira,“ ozval sa s úsmevom a akonáhle sa k nemu
otočila, kútiky úst sa mu ešte väčšmi roztiahli.
„Dorian...“
Krátko
pozrel aj na druhé dievča a pousmial sa. „Ahoj!“ zamávala
naňho a on kývol hlavou.
„To
je moja kamarátka Tara,“ predstavila ju.
„Už
som o tebe počula,“ podotkla, čo ho trošku zaskočilo. „Ale
neboj sa, nič zlé,“ dodala so smiechom, zrejme sa zatváril akosi
neisto.
„Ako
si sa mala, Keira?“ obrátil sa znovu na ňu. „Vidím, že opäť
čosi zbieraš.“
„Áno...
dnes sú to bobuľky. Včera a predvčerom som musela ísť s otcom
do lesa na huby.“
„Huby...
dala by som si vyprážané bedle,“ podotkla Tara, no Dorian ju
akosi nedokázal poriadne vnímať, sotva spolovice.
„Aha...
trochu som sa čudoval, že som ťa nestretol na tých miestach, kde
sme sa videli predtým,“ priznal. Slovo „trochu“ nebolo ani
zďaleka výstižné, no nemusel to predsa preháňať.
„Ah,
no...“ sklopila pohľad. „Musela som ísť s otcom. Kde všade si
bol?“
„Len
tak po lúkach, lesoch... sám presne neviem kde,“ zasmial sa
krátko. „A
obávam sa, že tu na okraji lúky som ti zjedol zopár malín. Sú
ozaj veľmi dobré.“
„Naozaj?“
Tare sa rozžiarila tvár. „Sú tým smerom...?“ ukázala za
neho.
Pokýval
hlavou. „Áno, tam, hneď na okraji.“
„Sladké?“
„Sladké,“
prisvedčil.
„Tak
ja idem... Keira, uvidíme sa neskôr, dobre?“
„Jasné,“
prisvedčila s úsmevom a Dorianovým dokonalým očiam neuniklo, že
sa mierne zapýrila. Taktiež si nemohol nevšimnúť, že Tara na
kamarátku veselo žmurkla, jemu venovala úškrn a so spiacou mačkou
v náručí sa rezkým krokom vydala na opačnú stranu lúky.
„Milá,“
poznamenal, keď už ho nemohla počuť.
„Myslím,
že som ti ju už spomínala, či nie?“
„Asi
áno,“ pokýval hlavou. Ako pravý Tarienčan si mohol pamätať aj
každé slovo, čo od nej počul, no namiesto memorovania sa pri nej
vždy sústredil na význam slov – pointa bola podstatnejšia než
konkrétne vety, ktoré vyriekla, skrátka, dôležitejší bol obsah
než obal. „Vlastne... nie,“ uvedomil si vzápätí. „Nespomínala
si svojich priateľov.“
„Ozaj
nie? Zrejme na to nebola príležitosť,“ mykla plecami a pousmiala
sa naňho. Takmer celý čas, čo spolu strávili, sa na seba
usmievali – na Doriana to na jednej strane pôsobilo zvláštne, na
druhej úplne normálne.
„Zrejme.
Vyzerá veľmi veselo.“
„No...
to ona je. Na rozdiel odo mňa, ona je veľmi bezprostredná,
zábavná, stále sa smeje, všetci ju majú radi...“
„Na
rozdiel od teba? Povedal by som, že presne to všetko máš v sebe
aj ty.“
„Čože?
To vážne? To si vážne myslíš?“
„Stačí
sa na teba pozrieť.“
„Ah,“
rozosmiala sa, „ja ozaj nie som zábavná. A často dumám, ako sa
zachovať, aby som nepôsobila čudne. A... neviem, ale Tara mi
prosto pripadá omnoho zaujímavejšia, než som ja.“
„Nuž,
nemám to ako porovnať, keďže Taru nepoznám. Avšak ty sa mi zdáš
dostatočne zaujímavá, Keira.“
Chvíľku
sa naňho upierali jej čierne oči a pobadal, že sa jej rozšírili
zreničky a pri nádychu sa jej nadvihla hruď. Nenápadne pohla
perami bez toho, že by čosi povedala alebo vôbec pootvorila ústa,
a zvrtla sa späť ku kríku. „Ďakujem, to je od teba milé,“
povedala nie veľmi nahlas, Dorianovi sa zazdalo, že sa nevie
rozhodnúť, či chce, aby to počul, alebo nie.
Dorian
sa len usmieval a hľadel na ňu. Nestŕhal z nej zrak. V tomto
okamihu bol za svoj vycibrený zmysel príznačný pre Tarienčanov
veľmi vďačný, pretože pohľad na Keiru, to na prvý pohľad
obyčajné dievča, bol po tých dvoch dňoch, čo ju nevidel, až
príliš fascinujúci.
Komentáre
Na Keirinom parte sa mi veľmi preveľmi páčila časť s Tarou :D :D V tejto kapitolke som si ju veľmi obľúbila O:)
„Dorian...?“ Tare zažiarili oči. „A čo je s ním?“ :D :D :D
"zamilovávaš" :D :D
taktiež ma pobavila otázka, koľkokrát sa stretli náhodou, a koľkokrát úmyselne :D :D
A tá Keirina teória, že keby sa jej páčil, bola by v jeho prítomnosti nervózna... ma úprimne rozosmiala :D :D :D to kde na to prišla? xD
A potom Dorianov part - to vážne má radšej maliny ako černice??? Ja mám maliny rada, ale černice vyslovene zbožňujem!!!! :D :3 <3
No a potom prišiel znova Tarin vtipný part :D :D vyprážané bedle :D :D :D :D :D a nakoniec sa celá nadšená vydala k malinám... proste super postavička :D
:* :* :*
Hm, tebe tá teória nedáva zmysel? :D Veď keď sa ti ktosi páči, chceš dobre zapôsobiť, dávaš si pozor, čo a ako povieš, therefore si nervózna... :D O:)
Maliny sú lepšie ako černice!!! Dorian je totiž ja! :D :D Ale fakt, v mnohých ohľadoch... O:) Viac sa podobá na mňa on ako Keira :D
Ďakujeeem :* :* :*