Planéta dvoch sĺnk: Dvanásta kapitola

Keira

Bola rada, že má konečne čas pre seba, pretože sa nevládala neprestajne usmievať na otca a tváriť sa, že všetko je v úplnom poriadku. Čosi medzi nimi sa skrátka narušilo a ona na to nechcela myslieť, aj keď to tak celkom nešlo.

Zaspávala s opálom od Doriana v ruke a rovnako i vstávala – a teraz, keď prišiel tento deň a ona sa mohla vydať do lesa sama, prebudila sa s úsmevom. Už len tá malá nádej, že bude mať akú-takú šancu stretnúť ho, v nej vyvolávala dobrú náladu.

Po raňajkách sa s rodičmi rozlúčila a vybrala sa cez les na lúku a postavila sa k radu kríkov s najrôznejšími bobuľami. Do dreveného košíka začala ukladať červené ríbezle a sem-tam si jednu vložila i do úst, ale to len preto, že jej to otec dovolil. Už teraz sa tešila, ako budú s mamou piecť najrôznejšie ovocné bublaniny, pripravovať nepečené ovocné torty, miešať ovocné mliečne nápoje...

„Keira?!“ začula spoza chrbta a otočila sa. „Si tu?“

„Tara?“ prekvapene zažmurkala. „Som! Tu!“ Nemala vo zvyku vykrikovať, keď sa nachádzala priamo v prírode, no teraz veľmi nemala na výber. „Čo tu robíš?“ udivene si kamarátku prezerala, keď sa k nej blížila. Čosi niesla v náručí, Keira to zatiaľ nedokázala rozoznať, ale podľa pachu usúdila, že určite pôjde o živého tvora, nejaké drobné zvieratko.

„Hľadala som jednu mačku, čo nám ušla, a doviedla ma až sem. Musela som jej podať tabletku na utlmenie, takže teraz ju budem nosiť, až kým sa nevrátim.“

„Mačka?“ Keira podišla k nej a zľahka pohladila svetlohnedú srsť. „Ako to, že vám ušla až sem?“

Tara mykla plecami. „Asi tušila, že sme sa celé dni nevideli,“ uškrnula sa, „a chcela ma priviesť za tebou.“

Keira sa zasmiala. „Myslíš? A bude v poriadku?“

„Jasné. Pravdepodobne ju trochu vystrašili nové stroje, ktoré sa dnes u nás začali používať – sú dosť hlučné, zrejme preto utiekla. Do ticha.“

„Aké stroje?“

„Ah, to v rámci spolupráce regiónov,“ mávla voľnou rukou, keďže mačku bez ťažkostí udržala i v jednej. „Ani sama neviem, o čo poriadne ide. Spolupráca oblasti chovu zvierat s Loreanom.“

„Aha...“ Keira pokývala hlavou. „To znie zaujímavo.“

„Zaujímavo? Sú to stroje. Vieš, čo to znamená.“

Odstúpila a vrátila sa k zberu bobúľ. „Viem. Menej práce pre ľudí.“

„Na jednej strane to znie dobre, uľahčia nám námahu. Lenže vieš, čo sa hovorí v celom Eldhame... chcú nás nahradiť strojmi. Celý náš ľud. Nakoniec nás Spoločnosť vôbec nebude potrebovať.“

„A... a potom čo? Naozaj si myslíš, že to je cieľ?“

„Čo už ja viem, Keira... len to, čo začujem.“

Vzdychla. „Podľa mňa to nie je tak. Teda... aké sú úmysly tých, čo o tom rozhodujú, neviem, ale nechcem hneď predpokladať, že sa nás chce ktosi zbaviť. Dorian hovorí, že sme najužitočnejší a najpotrebnejší región celej Askyrie.“

„Dorian...?“ Tare zažiarili oči. „A čo je s ním?“

„Čo by malo byť?“

„Stále sa stretávate?“

„Hm... už dva dni nie. Kvôli otcovi.“

„Ako to?“

„Skrátka... bola som s Dorianom vonku príliš dlho a kvôli tomu som musela ísť dva dni po sebe s ockom na huby. Takže sme nemali šancu stretnúť sa.“

„A čo poobede?“

„Keďže som meškala a ockovi sa Dorian nepozdáva, mám trest,“ odvetila trochu otrávene. „Ešte ďalších päť dní môžem chodiť von iba kvôli práci, nie za zábavou. Čiže ani s tebou. Ale ide mu len o to, aby som sa nestretla s Dorianom.“

„A čo má proti nemu?“

„Vravím, bola som s ním pridlho vonku.“

„Ako pridlho...? Počkať, ty myslíš... v noci?“ na tvári sa jej mihol úškrn.

„Trošku som meškala. Len trošku. A nebola to Dorianova vina, no ocko ho má prosto v zuboch. Lebo je chlapec...“ pokrútila hlavou.

Tara sa rozosmiala. „Počkať, počkať... A čo ste robili? Kde ste boli?“

„Vo včelárskej oblasti. Zaviedla som ho k dedkovmu domu,“ objasnila. Už to všetko vravela i vo svojej mysli si pripomenula toľkokrát... „Bolo nám skvele, Tara. Tak skvele. A ocko to stále musí kaziť. Už len tým, ako na mňa hľadí, všetko kazí.“

„Ako to myslíš?“

„Prosto, nemá Doriana rád – bezdôvodne.“

Tara pohladila mačku po chrbte a tá zo spánku spokojne zapriadla. „A ty ho máš rada? Po tých pár stretnutiach?“

Keira sa na ňu zahľadela. „Ja neviem. Znie to príliš hlúpo?“

„Netuším. Niekto verí aj v lásku na prvý pohľad, ale či to môže byť tvoj prípad...“

„Ja nehovorím o žiadnej láske,“ znovu sa odvrátila a líca jej nápadne zružoveli. „Skôr len... o akejsi...“

„Áno...?“ povzbudila ju, keď zmĺkla.

„O takej spriaznenosti. Je to také... prirodzené, byť s ním. Hovoriť o čomkoľvek. Keby sa mi páčil, určite by som z neho bola nervózna. Ale z Doriana nervózna nie som, naopak. V tých chvíľach som si priala, aby sme sa nemuseli rozlúčiť. Bola som prosto sama sebou.“

„Keirinka, ty sa mi zamilovávaš priamo pred očami.“

„Nie...“ zavrtela hlavou a natiahla ruku k ríbezľovému kru.

„Prečo nie? Veď na tom nie je nič strašné. Naopak, možno konečne budeš chápať mňa a Madena.“

„Akoby som nechápala! Nemusím byť zaľúbená, aby som chápala lásku.“

„Nie? No, ako myslíš. Dúfam, že Dorian je v tomto smere o čosi výrečnejší než Maden.“

Znovu pokrútila hlavou. „A prečo to stále navádzaš týmto „smerom“? Prišiel sem na niekoľko dní a náhodne sme sa stretli. Čoskoro odíde domov.“

„A ty znieš smutne už teraz. Koľko ráz ste sa stretli náhodne? A koľko ráz úmyselne?“

„Myslíš, že to rátam, Tara?“ pobavene sa zasmiala. „Nebuď smiešna.“

„Každopádne... ako tak odhadujem, zrejme si môžeš prirátať ďalšie náhodné stretnutie. Alebo... žeby...“ zadívala sa kamsi za ňu.

Keira na ňu pozrela, keď sa odmlčala, a potom sa obzrela tam, kam hľadela Tara. Akonáhle zbadala Doriana, ktorého chôdzu poľahky rozoznala, hoci najľahšie rozoznateľné na ňom boli plavé vlasy, na tvári sa jej roztiahol úsmev. Žiarivý a šťastný, úplne úprimný – po tých dvoch zachmúrených dňoch konečne úprimný.

„Tss, nevrav, že takto nevyzerá zaľúbenosť,“ Tara k nej prikročila a jemne do nej sotila bokom, načo Keira stisla pery a zdanlivo ľahostajne sa obrátila späť ku kríku. Dorian bol dostatočne ďaleko a možno ich ešte ani nezbadal. Dúfala však, že zbadá. Keby ju takto zblízka bez povšimnutia obišiel, asi by ju porazilo.

Dorian

Blúdenie prírodou malo svoje čaro, no bez Keiry mu pripadalo o čosi nudnejšie. Musel uvažovať nad tým, čo také zvláštne mala tá dievčina v sebe, keď tie najfascinujúcejšie objekty na celej Askyrii – stromy, kvety, trsy trávy a motýle poletujúce vzduchom – vyzerali bez jej prítomnosti o čosi fádnejšie.

Nezaoberal sa tým, akým smerom vedú jeho kroky, jednoducho napredoval, sem-tam odbočil. Nezamýšľal sa, ako sa vráti späť a či vôbec trafí. Neriešil, či je tu sám, alebo ho obklopujú tichí Eldhamčania, ktorých si nedokáže všimnúť napriek svojmu vycibrenému zraku.

Nie, on myslel iba na to jednoduché dievča. Na nádherné, hlboké čierne oči, v ktorých sa zračila nočná obloha, dno morí, oceánske priekopy, najtmavšie odtiene dreva, spálené uhlíky... na úsmev jasný ako žiara askyrských sĺnk, taký prirodzený ako šťavnaté jablká na konároch jablone... na jej hlas a smiech...

Vlastne, Keira až taká jednoduchá nebola. Pôsobila tak, zdanlivo sa tak aj správala, ale jej myseľ nebola jednoduchá. Mnohí Tarienčania sa nazdávali, že obyvatelia Eldhamu sú nielen jednoduchí, ale až hlúpi... možno si to v kútiku duše myslel aj on. Bol veľmi rád, že sa mohol tak rýchlo presvedčiť o svojom omyle. Že ho z toho omylu vyviedla práve Keira.

Po návrate do Tarienu mu práve tieto prechádzky budú chýbať úplne najviac, už teraz to vedel. Nachádzala sa tam síce umelá zeleň, no v porovnaní s týmito akrami stromov a trávy to bolo smiešne nič. Alebo skôr smutné nič.

Ocitol sa na lúke, ktorú predtým nevidel – namiesto kvetov jeho pozornosť upútali malinové kríky. Bez váhania začal ochutnávať, našlo sa zopár kyslejších, no väčšina bola mäkučká a sladká, až sa mu rozplývali na jazyku. V Tariene okúsil mnoho vznešených a luxusných pokrmov, ibaže všetky vytvorili nejakou umelou syntézou alebo si vyžadovali dlhodobé úpravy, aby ich vôbec mohli kvalifikovať ako jedlé.

Zato tu... Tarien nútil svojich obyvateľov čerpať z iných zdrojov, čiže prevažne z Eldhamu, alebo vyrábať „umelú“ potravu; Eldham a jeho príroda ponúkali obživu v podstate zadarmo, len tak. Tento región dával vzrast čomusi takému fascinujúcemu, ako boli maliny. Obyčajné, a pritom také zázračné bobuľky.

Vcelku rád by sem priviedol svojich rodičov, keby to bolo možné – určite by sa im Eldham páčil, napriek hrozbe búrok a dažďov, z ktorých mali od Daseilinej nešťastnej smrti obavy a dokonca až strach. To miesto prinieslo pokoj jeho duši aj mysli, skrátka, našiel tu dačo, o čom ani nevedel, že to jeho vnútro hľadá.

A nebolo to len Keirou a stretnutiami s ňou. Celý región (alebo aspoň tie časti, ktoré navštívil) mu pripadal úžasný, bez ohľadu na chýbajúce technológie, na to, že jednotlivé domácnosti pôsobili až príliš skromne v porovnaní s tarienskymi apartmánmi, na celkom odlišný jedálniček. Práve pre ten špeciálny vzduch, čo tu vdychoval, hoci tarienske knižnice a ich vôňu by nevymenil azda za nič.

Maliny sa zrazu zmenili na černice a tie už neboli také mäkučké ani také sladké, preto sa ich vzdal a kráčal ďalej len tak, rozhliadajúc sa navôkol. Prírodou zneli fascinujúce zvuky, aj keď ich počul len svojimi obyčajnými ušami: spev vtákov a šum jemného vánku sa zlievali a vytvárali akúsi jemnú melódiu, ktorú by dokázal počúvať celé hodiny.

No to zvláštne hlučné ticho či tichý hluk prerušili hlasy, dievčenské hlasy, a Dorianovi preblysol tvárou nádejný úsmev. Pridal do kroku a čoskoro sa ocitol zoči-voči dvojici dievčat, jedno s rozstrapateným drdolom a svetlohnedou mačkou v náručí, druhé... „Keira,“ ozval sa s úsmevom a akonáhle sa k nemu otočila, kútiky úst sa mu ešte väčšmi roztiahli.

„Dorian...“

Krátko pozrel aj na druhé dievča a pousmial sa. „Ahoj!“ zamávala naňho a on kývol hlavou.

„To je moja kamarátka Tara,“ predstavila ju.

„Už som o tebe počula,“ podotkla, čo ho trošku zaskočilo. „Ale neboj sa, nič zlé,“ dodala so smiechom, zrejme sa zatváril akosi neisto.

„Ako si sa mala, Keira?“ obrátil sa znovu na ňu. „Vidím, že opäť čosi zbieraš.“

„Áno... dnes sú to bobuľky. Včera a predvčerom som musela ísť s otcom do lesa na huby.“

„Huby... dala by som si vyprážané bedle,“ podotkla Tara, no Dorian ju akosi nedokázal poriadne vnímať, sotva spolovice.

„Aha... trochu som sa čudoval, že som ťa nestretol na tých miestach, kde sme sa videli predtým,“ priznal. Slovo „trochu“ nebolo ani zďaleka výstižné, no nemusel to predsa preháňať.

„Ah, no...“ sklopila pohľad. „Musela som ísť s otcom. Kde všade si bol?“

„Len tak po lúkach, lesoch... sám presne neviem kde,“ zasmial sa krátko. „A obávam sa, že tu na okraji lúky som ti zjedol zopár malín. Sú ozaj veľmi dobré.“

„Naozaj?“ Tare sa rozžiarila tvár. „Sú tým smerom...?“ ukázala za neho.

Pokýval hlavou. „Áno, tam, hneď na okraji.“

„Sladké?“

„Sladké,“ prisvedčil.

„Tak ja idem... Keira, uvidíme sa neskôr, dobre?“

„Jasné,“ prisvedčila s úsmevom a Dorianovým dokonalým očiam neuniklo, že sa mierne zapýrila. Taktiež si nemohol nevšimnúť, že Tara na kamarátku veselo žmurkla, jemu venovala úškrn a so spiacou mačkou v náručí sa rezkým krokom vydala na opačnú stranu lúky.

„Milá,“ poznamenal, keď už ho nemohla počuť.

„Myslím, že som ti ju už spomínala, či nie?“

„Asi áno,“ pokýval hlavou. Ako pravý Tarienčan si mohol pamätať aj každé slovo, čo od nej počul, no namiesto memorovania sa pri nej vždy sústredil na význam slov – pointa bola podstatnejšia než konkrétne vety, ktoré vyriekla, skrátka, dôležitejší bol obsah než obal. „Vlastne... nie,“ uvedomil si vzápätí. „Nespomínala si svojich priateľov.“

„Ozaj nie? Zrejme na to nebola príležitosť,“ mykla plecami a pousmiala sa naňho. Takmer celý čas, čo spolu strávili, sa na seba usmievali – na Doriana to na jednej strane pôsobilo zvláštne, na druhej úplne normálne.

„Zrejme. Vyzerá veľmi veselo.“

„No... to ona je. Na rozdiel odo mňa, ona je veľmi bezprostredná, zábavná, stále sa smeje, všetci ju majú radi...“

„Na rozdiel od teba? Povedal by som, že presne to všetko máš v sebe aj ty.“

„Čože? To vážne? To si vážne myslíš?“

„Stačí sa na teba pozrieť.“

„Ah,“ rozosmiala sa, „ja ozaj nie som zábavná. A často dumám, ako sa zachovať, aby som nepôsobila čudne. A... neviem, ale Tara mi prosto pripadá omnoho zaujímavejšia, než som ja.“

„Nuž, nemám to ako porovnať, keďže Taru nepoznám. Avšak ty sa mi zdáš dostatočne zaujímavá, Keira.“

Chvíľku sa naňho upierali jej čierne oči a pobadal, že sa jej rozšírili zreničky a pri nádychu sa jej nadvihla hruď. Nenápadne pohla perami bez toho, že by čosi povedala alebo vôbec pootvorila ústa, a zvrtla sa späť ku kríku. „Ďakujem, to je od teba milé,“ povedala nie veľmi nahlas, Dorianovi sa zazdalo, že sa nevie rozhodnúť, či chce, aby to počul, alebo nie.

Dorian sa len usmieval a hľadel na ňu. Nestŕhal z nej zrak. V tomto okamihu bol za svoj vycibrený zmysel príznačný pre Tarienčanov veľmi vďačný, pretože pohľad na Keiru, to na prvý pohľad obyčajné dievča, bol po tých dvoch dňoch, čo ju nevidel, až príliš fascinujúci.