Keira
„Bedľa...“ zamrmlala si sama pre seba,
sklonená k zemi, a potom sa nadvihla. „Oci, tu sú bedle!“
Cítila ich aj nosom, no pre istotu si overila svoje tušenie i
zrakom. V lese, ktorý sa nachádzal v samostatnom menšom skleníku
(v rámci veľkého skleníka pokrývajúceho celý Eldham), sa
prechádzala už viac ako dve hodiny a dosiaľ si košík naplnila
pár čírovcami s červenožltými klobúčikmi, bielymi kozákmi a
svojimi najobľúbenejšími plávkami. Bedle sa však najlepšie
predávali.
O chvíľu bol Loren pri nej, ufúľaný
ako vždy, keď vstúpil do lesa. Keira sa naňho tak trošku hnevala
za to, že ju neplánovane donútil zúčastniť sa na jeho
pracovných povinnostiach, ale jednoducho nedokázala dávať mu to
neprestajne najavo. Napokon, možno tú pomoc skutočne potreboval...
vždy vravel, že Keira má na huby nos. Doslova.
„Ukáž... á, celá rodinka, krása,“
potešil sa a začal zbierať. „Ak nemáš príliš ťažký košík,
vezmi aj ty. Je ich tu skutočne hojne.“
„Ty si čosi zaujímavé našiel?“
„Ale áno, rýdziky,“ prikývol, „no
ty si v tomto omnoho lepšia. Preto som rád, že si tu so mnou.“
Pousmiala sa naňho, i keď túto činnosť
jednoducho nedokázala nebrať ako trest. Chvíľami si pripadala ako
malé dievčatko, ktoré porušilo pravidlá a teraz za to musí
pykať. Bolo to hlúpe, ten pocit sa jej vôbec nepáčil; nechcela
sa na otca hnevať, konfliktom sa radšej na míle vyhýbala, pokiaľ
to bolo možné. A teraz už sa jej hlúpe videlo aj to, ako
reagovala na otcove slová. Veď on sa len o ňu bál, chcel, aby
bola v poriadku a v bezpečí, pravdepodobne by rovnako podozrievavo
hľadel na akéhokoľvek chlapca, s ktorým by sa stretla...
Pravdepodobne.
Sama
nevedela, čomu veriť, čo si myslieť, ale Doriana radšej vôbec
nespomínala. Napriek tomu naňho myslela, odkedy sa zobudila, a
trochu ju trápilo, že nemala istotu, či sa ešte vôbec uvidia.
Ich rozlúčka bola veľmi (až príliš) obyčajná na to, ako veľmi
jej zasiahol do života.
Vďaka nemu sa cítila inak. Výnimočnejšie.
Nielen preto, že podľa jeho slov patrila k takzvaným Vnímateľom...
Prosto sa pri ňom cítila naozaj dobre, prirodzene, dokázala byť
sama sebou. Bola si takmer istá, že nik by to nedokázal dostatočne
pochopiť, ani mama, ani Tara. Možno dedko... no nemohla si byť
istá, možno by reagoval horšie než jej otec.
Netušila, že jej niekto cudzí tak rýchlo
prirastie k srdcu, prosto mala dojem, akoby bol Dorian už veľmi
dlho, možno vždy súčasťou jej života. Veľmi rýchlo prestal
byť cudzincom a stal sa kýmsi spriazneným, blízkym. Nešlo však
iba o to, ako sa ona cítila pri ňom, ale určitým spôsobom
bola presvedčená, že ich dojmy z toho druhého sú veľmi podobné,
ak nie aj úplne rovnaké.
Možno prišli nejaké tie náznaky
neistoty, no tá bola iba prirodzená... prejav nedostatkov jej
sebavedomia, nie Dorianova chyba. Ničím neprejavil, že by ju už
nechcel vidieť, pri rozlúčke sa tak očarujúco usmial... a ju
veľmi mrzelo i škrelo, že ho najbližšie dva dni určite neuvidí.
Keby však prejavila svoj hnev a svoj
názor, ničomu by tým nepomohla. Iste, mohla otca presviedčať,
prehovárať, snažiť sa slovami mu dokázať vlastnú pravdu, avšak
skôr by si uškodila a rovnako by uškodila aj Dorianovi. Loren sa k
nej správal rovnako ako kedykoľvek inokedy, jej neskorý príchod a
svoje nesympatie voči Dorianovi nijako nespomínal ani nenaznačoval,
ale ona vedela...
Vedela, že na huby ju vzal iba kvôli
tomu. Kvôli jednému maličkému, úplne zanedbateľnému prešľapu.
Prečo to bral až tak strašne vážne? Nedokázala to pochopiť,
najmä preto, že jej mama očividne s Dorianom a jeho pôvodom
nemala žiadny problém.
Ako opatrne vyberala hríby zo zeme,
mlčala. Sem-tam na sebe zacítila otcov kradmý pohľad, no tvárila
sa, že nič nevidí a že sa plne sústredí na huby. Predsa len,
hoci ich dokázala rozoznať podľa vône, sústredenosť bola pri
zbieraní húb dôležitá, poľahky sa jej mohla do košíka
pripliesť aj nejaká jedovatá, a to nechcela.
„Bedle sa budú dobre predávať,“
podotkol s úsmevom Loren.
„Mohla by som s nimi ísť na trh,“
ozvala sa bez premýšľania.
„Nie, pôjde mama,“ odvetil a viac
nevysvetľoval. Keira vzdychla a sklonila sa po ďalšie bedle; vážne
mal jej trest trvať celý týždeň? No aspoňže jej sľúbil,
že po zajtrajšku už bude môcť ísť zbierať sama svoje
čučoriedky a maliny či iné sladké bobule... lenže to bude
Dorianovi ostávať už iba šesť dní v Eldhame. Čo ak sa už
naozaj neuvidia?
Domov sa vrátili až necelú hodinu po
poludní, keď väčšia z dvoch askyrských hviezd vystúpila do
najvyššieho bodu na oblohe, a privítalo ich ticho. Maya sa sama
vybrala pracovať, no zanechala im obed v podobe zemiakov pečených
v šupke, plnených zeleninou, do ktorého sa spoločne pustili.
„Čo si taká mlčanlivá?“ opýtal sa
Loren z ničoho nič, načo naňho prekvapene pozrela. Vážne sa
pýtal?
„Predsa jem,“ odpovedala neurčito a
vložila si do úst ďalšie sústo.
Zadíval sa na ňu a pokrútil hlavou.
„Keira, ozaj si myslíš, že máš právo hrať sa na urazenú?“
„Ja sa na nič nehrám, oci.“
„Mne sa nezdá. Myslel som, že sme to
ráno uzavreli.“
„Ty očividne áno.“
„A ty sa cítiš ukrivdená, čo?“
„Ukrivdená? Nerob zo mňa malé dieťa.
Jednoducho... nikdy si mi nezakázal stretávať sa s Tarou, takže
netuším, čo máš proti Dorianovi. Iba to, že nie je dievča?“
„Keira...“ vzdychol. „Skús sa trošku
odosobniť a pochopiť môj postoj.“
„A čo keby sme to urobili naopak? Čo
keby si ty skúsil chápať mňa? Ani si sa ma nespýtal, ako som sa
s Dorianom cítila, jednoducho som trochu meškala – vlastnou
vinou, nie jeho –, a tebe to stačilo na to, aby si ho
odpísal.“
„Išla si von na noc, Keira, nemôžeš
sa čudovať, že som ti dal podmienku. Bola len jedna, mala si prísť
do polnoci. Nedodržala si to, a musíš uznať, že som to nemohol
nechať len tak.“
„Na noc? Odišla som večer. Ako
kedykoľvek inokedy s Tarou, oci.“
„Toho chlapca nepoznám. Nemal som
možnosť ani len zoznámiť sa s ním.“
„To mi vravíš, že som ti ho mala prísť
predstaviť? Oci, veď by si ho akurát odplašil.“
„Žiaľ, dopadlo to tak, ako to dopadlo.“
„Nemôžeš mi zabrániť, aby som sa s
ním stretla.“
„Nepáči sa mi, ako sa so mnou teraz
bavíš, Keira. A bavíš sa tak so mnou iba kvôli tomu Dorianovi.
Nedbám na to, že je z Tarienu, hoci uznávam, že ani to sa mi
ktovieako nepozdáva.“
„Tak potom o čo ti ide?“
„Chránim ťa! Prečo to nevidíš?“
„Lebo mne je s ním dobre! Mne je s ním
lepšie než s hocikým iným...“
„Práve toho sa tak veľmi bojím.“
„Čoho?“ nadvihla obočie takmer
zúfalo. „Že sa s kýmsi spriatelím?“
„Ten chlapec predsa odíde späť domov,
nie?“
Zvesila plecia. „Samozrejme,“
zažmurkala a sklopila pohľad k zemiaku na tanieri.
„Ešte stále nerozumieš...? Bojím sa,
že jeho odchod ti ublíži. A to nechcem, Keira, veď si moja dcéra.
Nevieš, ako vyzeráš, keď o ňom hovoríš. Ráno si na mňa kvôli
nemu vyletela, oči ti žiaria, keď vravíš, ako je ti s ním
dobre. Nepáči sa mi to, pretože pre neho si...“
„Čo? Čo som preňho, hm? Rozptýlenie
na nudné dni? Možno áno. A čo? Tak nech,“ povedala až
prekvapivo tvrdohlavo. Nevyriekla by také slová, keby nemala
istotu, že pre Doriana žiadnym rozptýlením nie je. „Oci, sme si
bližší a podobnejší, než vôbec tušíš.“
„Poznáš ho pár dní,“ pripomenul
jej.
„Áno, poznám. A chcem ho spoznať
lepšie.“
„On odíde, Keira.“
„No a čo?!“ Chcelo sa jej kričať.
„Prepáč, ale ja už vážne nemám chuť jesť,“ odložila
príbor.
„Keira...“ Loren za ňou len smutne
hľadel, keď opäť zmizla na chodbe a vybrala sa do svojej izby.
Prepadol ju smútok, taký zvláštny,
melancholický, ťažký smútok. Takto sa s otcom nikdy
nerozprávala, nikdy nemali nejaké otvorené a veľké konflikty, i
keď k bežným nezhodám typickým pre spoločnú domácnosť občas
došlo. No to bolo prirodzené, ale toto... toto sa jej prirodzené
nevidelo.
Dokonca mala chuť vybehnúť z domu a
hľadať Doriana. Zároveň jej to však pripadalo ako nesmierna
hlúposť... a ona predsa neporušovala pravidlá, a už vôbec nie
otvorené zákazy.
Dorian
Akonáhle sa zobudil a naraňajkoval, vydal
sa z penzióna preč, nehľadal strýka ani tetu, vôbec nemal chuť
baviť sa s nimi. Z tej nepríjemnej výmeny názorov mu ostalo akosi
zvláštne, akoby mu na pleciach spočinulo čudné bremeno.
Sám nevedel, kam chce vlastne ísť,
podvedome sa nasmeroval k poliam a lúkam, kde spoznal a na druhý
deň opäť stretol Keiru. No čochvíľa sa zvrtol, usúdil, že by
sa mohol v Eldhame aspoň trošku zorientovať, a tak sa vydal smerom
k Veľkému jarmoku, hoci spomienky na včerajšok sa mu viazali
práve s tým miestom.
Napodiv, z ničoho sa nedalo vyčítať, že
sa tam včera odohrala nejaká výnimočná udalosť – stála tam
hromada stánkov, prechádzali sa tam ľudia v slamených klobúkoch
a jednoduchých odevoch, nakúpený tovar nosili prevažne v
prútených košíkoch, vládol tam síce ruch, ale nie taký, ktorý
by mu pripomínal Tarien. Naopak, bol to akýsi... tichý ruch.
Ktovie, čo všetko by v tej spleti zvukov začula Keira.
Jeho obyčajné uši nič špeciálne
nerozoznávali, zato sa však pokúšal výnimočným zrakom objaviť
nejakú orientačnú tabuľu, ktorá by mu prezradila, čo všetko by
si v Eldhame mohol pozrieť. Naozaj mal chuť vybrať sa za Keirou,
ale nechcel to príliš preháňať, napokon, ostávalo mu ešte dosť
veľa dní, a ona mala určite svoje povinnosti.
Konečne zbadal čosi zaujímavé: akúsi
kamennú kocku, siahajúcu zhruba po jeho pás, a vybral sa k nej.
Pri bližšom pohľade a zbežnom dotyku zistil, že ide o kamenný
odliatok modelu celého regiónu, ktorý zobrazoval všetky kopce a
vyvýšeniny, ale aj lúky, polia, oblasti; poľahky rozoznal
zberateľskú oblasť i včelársku, podľa chlievikov s drobnými
kamennými prasiatkami spoznal aj oblasť chovu zvierat, oblasti
živočíšnej či rastlinnej produkcie, početné skleníky, ovocné
sady, lesy... A, samozrejme, v strede si všimol veľký desaťuholník
zobrazujúci Veľký jarmok, kde sa práve nachádzal.
Na každom poli videl symbol danej
plodiny, ktorá tam rástla (pšenica, ovos, jačmeň, slnečnice),
na lúkach modely kvetov, rastlín, byliniek, v lesoch symboly húb,
maličké modely rôznych druhov ovocia a podobne. Už len pohľad na
celý odliatok v ňom vyvolával chuť na jedlo.
Eldhamské jedlo sa výrazne odlišovalo od
zložitých tarienskych pokrmov pripravovaných z nepomenovateľných
surovín, pochádzajúcich či už z mora, alebo priamo z
poľnohospodárskeho regióna, alebo z iných koncov Askyrie. Nikdy
veľmi neriešil, čo je, no teraz už jasne videl, ako sa životná
úroveň týchto ľudí odlišuje od bežného tarienskeho štandardu.
Neboli vyslovene chudobní, nedalo sa
povedať, že by žili ako chudáci, no Dorianovi sa veľmi páčila
tá jednoduchosť, ktorá z nich priam vyžarovala. Všetko v tomto
regióne bolo jednoduché, prirodzené. Nič im nerobilo starosti,
nanajvýš nepredvídateľné výkyvy počasia, ale aj tie sa
Spoločnosti podarilo tým obrovským umelým skleníkom, ktorým
celý Eldham pokryla, eliminovať.
Tarien mal rád. Život v znalostnom
regióne znamenal mnohé výhody, za ktoré bol vďačný a bez
ktorých si v podstate nedokázal predstaviť svoju existenciu, avšak
na Eldhame bolo toľko vecí fascinujúcich. S Lorienom či Damerelom
ho nemohol ani porovnať. Loreančania neprestajne mysleli na svoje
zamestnanie a povinnosti, v niektorých továrňach napriek pevne
stanovenej pracovnej dobe ostávali v práci omnoho dlhšie, pretože
potrebovali čosi dokončovať; Damerelčania si zas tiež nosili
robotu aj domov, hoci na ňu nefrflali, no nedokázali sa baviť o
ničom inom než o ľudských problémoch, ľudských starostiach,
ľudských názoroch... stále len ľudia, ľudia, ľudia. Vážil si
oba regióny za to, aký prínos majú pre celú Askyriu, no
Eldham...
Práve
ten, ktorý pôsobil najobyčajnejšie, najvšednejšie,
najprízemnejšie, mu akoby najväčšmi prirástol k srdcu. Už len
vzduch, ktorý tu dýchal, mu pripadal ľahší než inde, voňavejší,
hoci nemal čuch ani zďaleka taký vnímavý ako Keira. A zas bol
myšlienkami pri nej. Možno mala s tým, aký názor si na Eldham
teraz vytvoril, čosi spoločné aj ona... zrejme... alebo s tým
mala spoločné všetko...?
Jej
život mu nepripadal až taký jednoduchý či obyčajný, práve
naopak. Všetci Eldhamčania museli určite ťažko pracovať,
zároveň sa mu ale všetci videli takí pokojní, vľúdni – nie
profesionálne
vľúdni ako Damerelčania, jednoducho... prirodzene vľúdni.
Dobrosrdeční, vrúcni. Niežeby nepoznali starosti a problémy,
každý región predsa mal svoje nevýhody a negatíva, ale
Eldhamčania ho čímsi priťahovali.
Ten vnútorný pokoj im určitým spôsobom
závidel. Chcel ich spoznať viac, spoznať viac ten pokoj, možno ho
i získať. Život v Tariene nebol vyslovene hektický, aspoň ten
jeho nie, no aj tak sa od toho, čo zažil a videl v Eldhame,
odlišoval – výrazne. Tu akoby sa v pozitívnom zmysle slova
zastavil čas a všetky bežné problémy stratili svoju vážnosť,
jednoducho tu všetko bolo ľahšie. Skutočne, ešte aj ten prírodný
vzduch.
Určite za to nemohla iba Keira. Síce mu s
ňou bolo skutočne skvele, ale bolo mu jasné, že práve príroda
je ten najvýznamnejší element, ktorý mu umožňuje vidieť, cítiť
ten pokoj, vnímať ho a azda i trochu nasávať. Niežeby zvyšné
tri regióny boli celé z betónu či kameňa, našli sa tam i umelé
stromy a umelá zeleň, no tu to bolo aspoň v rámci možností
skutočné. Ozajstné. Pravé.
Askyria bola až príliš zničená
predošlými generáciami na to, aby dokázala dať život vegetácii
sama od seba, preto tomu ľudia museli dopomôcť, hoci práve oni
mohli za to, v akom stave sa planéta nachádzala. Žiaľ, niektoré
chyby minulosti boli nenapraviteľné, nedali sa vrátiť späť ani
odčiniť, a tak museli pristúpiť k iným opatreniam a vytvoriť
umelé skleníky. Bez nich by však planéta úplne zovšednela a
zrejme i stratila potrebné zloženie atmosféry umožňujúce život.
I teraz
sa zhlboka nadýchol a usmial sa. Vážne Keire závidel jej
schopnosti; predtým by si nepomyslel, že stretne kohosi takého
výnimočného práve tu, na tom najobyčajnejšom mieste na celej
Askyrii. Ako sa zahľadel na kamenný odliatok, oči mu teraz samy
smerovali k zberateľskej oblasti a lúkam v nej, podvedome po nich
prešiel končekmi prstov a pousmial sa.
Zbytočne sa rozhliadal, beztak vedel, že
zamieri práve tam. Kráčal lúkami a poliami niekoľko hodín, no
Keiru nikde nenašiel. Napriek tomu tie chvíle nepovažoval za
stratený čas, aspoň načerpal energiu a zeleň mu i zlepšila
náladu pokazenú z nočnej hádky, a povedal si, že ju snáď nájde
na ďalší deň.
Avšak nestalo sa tak, neobjavil ju a
trochu ho to zaskočilo aj zamrzelo. Napadlo mi, že by mohol zájsť
k jej domu, zaklopať, pozdraviť ju... potom si ale predstavil, že
by prišiel do stretu s jej rodičmi, a prešla ním zvláštna vlna
neistoty. Čo ak by sa k nemu zachovali podobne ako strýko Daruan a
teta Revilia ku Keire? Ani na svojich príbuzných by také niečo
nepovedal, hoci sa snažili zracionalizovať svoje správanie a
vysvetliť ho rozumnými argumentmi, no tie preňho takmer nič
neznamenali.
Teraz už skutočne prišlo sklamanie,
strávil v prírode väčšinu dňa, dokonca si so sebou vzal z
penzióna aj obed, aby sa tam nemusel vracať. A pritom šiel späť
naprázdno, Keira ho sprevádzala iba v myšlienkach. Ak sa mu
nepodarí stretnúť sa s ňou zajtra... zrejme bude predsa len
musieť nabrať odvahu a vydať sa k nej domov. Tá predstava sa mu
nepozdávala, no ešte menej sa mu pozdávalo, že by mal
nasledujúcich šesť dní v Eldhame stráviť celkom bez nej.
Komentáre
- tie bedleeeeeee... och, blé, zdvihol sa mi žalúdok - bedle odmalička milujem, ale dnes trpím istým problém spojeným s hubami (ako vieš :D ), takže... :zelený smajlík z PI:
- prišlo mi Keiry ľúto, že otec ju ani na trh nepustil... práve tam mohla stretnúť Doriana :(
- toto však bola svojím spôsobom vtipná veta: "... takže netuším, čo máš proti Dorianovi. Iba to, že nie je dievča?“ :D:D:D
- ale potom ma tie Lorenove slová zasiahli... „Ten chlapec predsa odíde späť domov, nie?“ ... pochopila som, že to myslí naozaj dobre, že sa skrátka bojí, že Keire to ublíži a bude trpieť :(
- rozumiem, že Keira tie slová neche počúvať... a preto zas trucuje a odmieta jesť ako v kapči predtým! :D
- kamenný odliatok, jej, ja sama mám veľmi rada také tie všelijaké odliatky mesta a taaaaaak
- no a teraz prichádza kopčenie dvoch viet z Dorianovho partu: "Práve ten, ktorý pôsobil najobyčajnejšie, najvšednejšie, najprízemnejšie, mu akoby najväčšmi prirástol k srdcu." a "Ako sa zahľadel na kamenný odliatok, oči mu teraz samy smerovali k zberateľskej oblasti a lúkam v nej, podvedome po nich prešiel končekmi prstov a pousmial sa." Krásne!
- no ale potom ten záver... že ju príde navštíviť domov ma jednak rozosmialo, a jedna zdesilo :-o ale teším sa na to, dúfam, že to tam naozaj dáš!!! :D
:*
Bedle... :D Ja a huby, no, všetko som iba googlila O:) :D
Dorian nie je dievča, hej, tá veta pripadá dosť smiešna aj mne :D :D
Jj, Lorenko sa bojí :( :D Nechcem, aby bol za "záporného" hrdinu v tomto príbehu bez akcie :D :D
Záver... :D Ehm, nie, nebude musieť ísť k nim, Keira predsa už pôjde na maliny O:) :D Takže sa stretnú pekne v lesíčku :D
:*