Planéta dvoch sĺnk: Jedenásta kapitola

Keira

„Bedľa...“ zamrmlala si sama pre seba, sklonená k zemi, a potom sa nadvihla. „Oci, tu sú bedle!“ Cítila ich aj nosom, no pre istotu si overila svoje tušenie i zrakom. V lese, ktorý sa nachádzal v samostatnom menšom skleníku (v rámci veľkého skleníka pokrývajúceho celý Eldham), sa prechádzala už viac ako dve hodiny a dosiaľ si košík naplnila pár čírovcami s červenožltými klobúčikmi, bielymi kozákmi a svojimi najobľúbenejšími plávkami. Bedle sa však najlepšie predávali.

O chvíľu bol Loren pri nej, ufúľaný ako vždy, keď vstúpil do lesa. Keira sa naňho tak trošku hnevala za to, že ju neplánovane donútil zúčastniť sa na jeho pracovných povinnostiach, ale jednoducho nedokázala dávať mu to neprestajne najavo. Napokon, možno tú pomoc skutočne potreboval... vždy vravel, že Keira má na huby nos. Doslova.

„Ukáž... á, celá rodinka, krása,“ potešil sa a začal zbierať. „Ak nemáš príliš ťažký košík, vezmi aj ty. Je ich tu skutočne hojne.“

„Ty si čosi zaujímavé našiel?“

„Ale áno, rýdziky,“ prikývol, „no ty si v tomto omnoho lepšia. Preto som rád, že si tu so mnou.“

Pousmiala sa naňho, i keď túto činnosť jednoducho nedokázala nebrať ako trest. Chvíľami si pripadala ako malé dievčatko, ktoré porušilo pravidlá a teraz za to musí pykať. Bolo to hlúpe, ten pocit sa jej vôbec nepáčil; nechcela sa na otca hnevať, konfliktom sa radšej na míle vyhýbala, pokiaľ to bolo možné. A teraz už sa jej hlúpe videlo aj to, ako reagovala na otcove slová. Veď on sa len o ňu bál, chcel, aby bola v poriadku a v bezpečí, pravdepodobne by rovnako podozrievavo hľadel na akéhokoľvek chlapca, s ktorým by sa stretla...

Pravdepodobne.

Sama nevedela, čomu veriť, čo si myslieť, ale Doriana radšej vôbec nespomínala. Napriek tomu naňho myslela, odkedy sa zobudila, a trochu ju trápilo, že nemala istotu, či sa ešte vôbec uvidia. Ich rozlúčka bola veľmi (až príliš) obyčajná na to, ako veľmi jej zasiahol do života.

Vďaka nemu sa cítila inak. Výnimočnejšie. Nielen preto, že podľa jeho slov patrila k takzvaným Vnímateľom... Prosto sa pri ňom cítila naozaj dobre, prirodzene, dokázala byť sama sebou. Bola si takmer istá, že nik by to nedokázal dostatočne pochopiť, ani mama, ani Tara. Možno dedko... no nemohla si byť istá, možno by reagoval horšie než jej otec.

Netušila, že jej niekto cudzí tak rýchlo prirastie k srdcu, prosto mala dojem, akoby bol Dorian už veľmi dlho, možno vždy súčasťou jej života. Veľmi rýchlo prestal byť cudzincom a stal sa kýmsi spriazneným, blízkym. Nešlo však iba o to, ako sa ona cítila pri ňom, ale určitým spôsobom bola presvedčená, že ich dojmy z toho druhého sú veľmi podobné, ak nie aj úplne rovnaké.

Možno prišli nejaké tie náznaky neistoty, no tá bola iba prirodzená... prejav nedostatkov jej sebavedomia, nie Dorianova chyba. Ničím neprejavil, že by ju už nechcel vidieť, pri rozlúčke sa tak očarujúco usmial... a ju veľmi mrzelo i škrelo, že ho najbližšie dva dni určite neuvidí.

Keby však prejavila svoj hnev a svoj názor, ničomu by tým nepomohla. Iste, mohla otca presviedčať, prehovárať, snažiť sa slovami mu dokázať vlastnú pravdu, avšak skôr by si uškodila a rovnako by uškodila aj Dorianovi. Loren sa k nej správal rovnako ako kedykoľvek inokedy, jej neskorý príchod a svoje nesympatie voči Dorianovi nijako nespomínal ani nenaznačoval, ale ona vedela...

Vedela, že na huby ju vzal iba kvôli tomu. Kvôli jednému maličkému, úplne zanedbateľnému prešľapu. Prečo to bral až tak strašne vážne? Nedokázala to pochopiť, najmä preto, že jej mama očividne s Dorianom a jeho pôvodom nemala žiadny problém.

Ako opatrne vyberala hríby zo zeme, mlčala. Sem-tam na sebe zacítila otcov kradmý pohľad, no tvárila sa, že nič nevidí a že sa plne sústredí na huby. Predsa len, hoci ich dokázala rozoznať podľa vône, sústredenosť bola pri zbieraní húb dôležitá, poľahky sa jej mohla do košíka pripliesť aj nejaká jedovatá, a to nechcela.

„Bedle sa budú dobre predávať,“ podotkol s úsmevom Loren.

„Mohla by som s nimi ísť na trh,“ ozvala sa bez premýšľania.

„Nie, pôjde mama,“ odvetil a viac nevysvetľoval. Keira vzdychla a sklonila sa po ďalšie bedle; vážne mal jej trest trvať celý týždeň? No aspoňže jej sľúbil, že po zajtrajšku už bude môcť ísť zbierať sama svoje čučoriedky a maliny či iné sladké bobule... lenže to bude Dorianovi ostávať už iba šesť dní v Eldhame. Čo ak sa už naozaj neuvidia?

Domov sa vrátili až necelú hodinu po poludní, keď väčšia z dvoch askyrských hviezd vystúpila do najvyššieho bodu na oblohe, a privítalo ich ticho. Maya sa sama vybrala pracovať, no zanechala im obed v podobe zemiakov pečených v šupke, plnených zeleninou, do ktorého sa spoločne pustili.

„Čo si taká mlčanlivá?“ opýtal sa Loren z ničoho nič, načo naňho prekvapene pozrela. Vážne sa pýtal?

„Predsa jem,“ odpovedala neurčito a vložila si do úst ďalšie sústo.

Zadíval sa na ňu a pokrútil hlavou. „Keira, ozaj si myslíš, že máš právo hrať sa na urazenú?“

„Ja sa na nič nehrám, oci.“

„Mne sa nezdá. Myslel som, že sme to ráno uzavreli.“

„Ty očividne áno.“

„A ty sa cítiš ukrivdená, čo?“

„Ukrivdená? Nerob zo mňa malé dieťa. Jednoducho... nikdy si mi nezakázal stretávať sa s Tarou, takže netuším, čo máš proti Dorianovi. Iba to, že nie je dievča?“

„Keira...“ vzdychol. „Skús sa trošku odosobniť a pochopiť môj postoj.“

„A čo keby sme to urobili naopak? Čo keby si ty skúsil chápať mňa? Ani si sa ma nespýtal, ako som sa s Dorianom cítila, jednoducho som trochu meškala – vlastnou vinou, nie jeho –, a tebe to stačilo na to, aby si ho odpísal.“

„Išla si von na noc, Keira, nemôžeš sa čudovať, že som ti dal podmienku. Bola len jedna, mala si prísť do polnoci. Nedodržala si to, a musíš uznať, že som to nemohol nechať len tak.“

„Na noc? Odišla som večer. Ako kedykoľvek inokedy s Tarou, oci.“

„Toho chlapca nepoznám. Nemal som možnosť ani len zoznámiť sa s ním.“

„To mi vravíš, že som ti ho mala prísť predstaviť? Oci, veď by si ho akurát odplašil.“

„Žiaľ, dopadlo to tak, ako to dopadlo.“

„Nemôžeš mi zabrániť, aby som sa s ním stretla.“

„Nepáči sa mi, ako sa so mnou teraz bavíš, Keira. A bavíš sa tak so mnou iba kvôli tomu Dorianovi. Nedbám na to, že je z Tarienu, hoci uznávam, že ani to sa mi ktovieako nepozdáva.“

„Tak potom o čo ti ide?“

„Chránim ťa! Prečo to nevidíš?“

„Lebo mne je s ním dobre! Mne je s ním lepšie než s hocikým iným...“

„Práve toho sa tak veľmi bojím.“

„Čoho?“ nadvihla obočie takmer zúfalo. „Že sa s kýmsi spriatelím?“

„Ten chlapec predsa odíde späť domov, nie?“

Zvesila plecia. „Samozrejme,“ zažmurkala a sklopila pohľad k zemiaku na tanieri.

„Ešte stále nerozumieš...? Bojím sa, že jeho odchod ti ublíži. A to nechcem, Keira, veď si moja dcéra. Nevieš, ako vyzeráš, keď o ňom hovoríš. Ráno si na mňa kvôli nemu vyletela, oči ti žiaria, keď vravíš, ako je ti s ním dobre. Nepáči sa mi to, pretože pre neho si...“

„Čo? Čo som preňho, hm? Rozptýlenie na nudné dni? Možno áno. A čo? Tak nech,“ povedala až prekvapivo tvrdohlavo. Nevyriekla by také slová, keby nemala istotu, že pre Doriana žiadnym rozptýlením nie je. „Oci, sme si bližší a podobnejší, než vôbec tušíš.“

„Poznáš ho pár dní,“ pripomenul jej.

„Áno, poznám. A chcem ho spoznať lepšie.“

„On odíde, Keira.“

„No a čo?!“ Chcelo sa jej kričať. „Prepáč, ale ja už vážne nemám chuť jesť,“ odložila príbor.

„Keira...“ Loren za ňou len smutne hľadel, keď opäť zmizla na chodbe a vybrala sa do svojej izby.

Prepadol ju smútok, taký zvláštny, melancholický, ťažký smútok. Takto sa s otcom nikdy nerozprávala, nikdy nemali nejaké otvorené a veľké konflikty, i keď k bežným nezhodám typickým pre spoločnú domácnosť občas došlo. No to bolo prirodzené, ale toto... toto sa jej prirodzené nevidelo.

Dokonca mala chuť vybehnúť z domu a hľadať Doriana. Zároveň jej to však pripadalo ako nesmierna hlúposť... a ona predsa neporušovala pravidlá, a už vôbec nie otvorené zákazy.

Dorian

Akonáhle sa zobudil a naraňajkoval, vydal sa z penzióna preč, nehľadal strýka ani tetu, vôbec nemal chuť baviť sa s nimi. Z tej nepríjemnej výmeny názorov mu ostalo akosi zvláštne, akoby mu na pleciach spočinulo čudné bremeno.

Sám nevedel, kam chce vlastne ísť, podvedome sa nasmeroval k poliam a lúkam, kde spoznal a na druhý deň opäť stretol Keiru. No čochvíľa sa zvrtol, usúdil, že by sa mohol v Eldhame aspoň trošku zorientovať, a tak sa vydal smerom k Veľkému jarmoku, hoci spomienky na včerajšok sa mu viazali práve s tým miestom.

Napodiv, z ničoho sa nedalo vyčítať, že sa tam včera odohrala nejaká výnimočná udalosť – stála tam hromada stánkov, prechádzali sa tam ľudia v slamených klobúkoch a jednoduchých odevoch, nakúpený tovar nosili prevažne v prútených košíkoch, vládol tam síce ruch, ale nie taký, ktorý by mu pripomínal Tarien. Naopak, bol to akýsi... tichý ruch. Ktovie, čo všetko by v tej spleti zvukov začula Keira.

Jeho obyčajné uši nič špeciálne nerozoznávali, zato sa však pokúšal výnimočným zrakom objaviť nejakú orientačnú tabuľu, ktorá by mu prezradila, čo všetko by si v Eldhame mohol pozrieť. Naozaj mal chuť vybrať sa za Keirou, ale nechcel to príliš preháňať, napokon, ostávalo mu ešte dosť veľa dní, a ona mala určite svoje povinnosti.

Konečne zbadal čosi zaujímavé: akúsi kamennú kocku, siahajúcu zhruba po jeho pás, a vybral sa k nej. Pri bližšom pohľade a zbežnom dotyku zistil, že ide o kamenný odliatok modelu celého regiónu, ktorý zobrazoval všetky kopce a vyvýšeniny, ale aj lúky, polia, oblasti; poľahky rozoznal zberateľskú oblasť i včelársku, podľa chlievikov s drobnými kamennými prasiatkami spoznal aj oblasť chovu zvierat, oblasti živočíšnej či rastlinnej produkcie, početné skleníky, ovocné sady, lesy... A, samozrejme, v strede si všimol veľký desaťuholník zobrazujúci Veľký jarmok, kde sa práve nachádzal.

Na každom poli videl symbol danej plodiny, ktorá tam rástla (pšenica, ovos, jačmeň, slnečnice), na lúkach modely kvetov, rastlín, byliniek, v lesoch symboly húb, maličké modely rôznych druhov ovocia a podobne. Už len pohľad na celý odliatok v ňom vyvolával chuť na jedlo.

Eldhamské jedlo sa výrazne odlišovalo od zložitých tarienskych pokrmov pripravovaných z nepomenovateľných surovín, pochádzajúcich či už z mora, alebo priamo z poľnohospodárskeho regióna, alebo z iných koncov Askyrie. Nikdy veľmi neriešil, čo je, no teraz už jasne videl, ako sa životná úroveň týchto ľudí odlišuje od bežného tarienskeho štandardu.

Neboli vyslovene chudobní, nedalo sa povedať, že by žili ako chudáci, no Dorianovi sa veľmi páčila tá jednoduchosť, ktorá z nich priam vyžarovala. Všetko v tomto regióne bolo jednoduché, prirodzené. Nič im nerobilo starosti, nanajvýš nepredvídateľné výkyvy počasia, ale aj tie sa Spoločnosti podarilo tým obrovským umelým skleníkom, ktorým celý Eldham pokryla, eliminovať.

Tarien mal rád. Život v znalostnom regióne znamenal mnohé výhody, za ktoré bol vďačný a bez ktorých si v podstate nedokázal predstaviť svoju existenciu, avšak na Eldhame bolo toľko vecí fascinujúcich. S Lorienom či Damerelom ho nemohol ani porovnať. Loreančania neprestajne mysleli na svoje zamestnanie a povinnosti, v niektorých továrňach napriek pevne stanovenej pracovnej dobe ostávali v práci omnoho dlhšie, pretože potrebovali čosi dokončovať; Damerelčania si zas tiež nosili robotu aj domov, hoci na ňu nefrflali, no nedokázali sa baviť o ničom inom než o ľudských problémoch, ľudských starostiach, ľudských názoroch... stále len ľudia, ľudia, ľudia. Vážil si oba regióny za to, aký prínos majú pre celú Askyriu, no Eldham...

Práve ten, ktorý pôsobil najobyčajnejšie, najvšednejšie, najprízemnejšie, mu akoby najväčšmi prirástol k srdcu. Už len vzduch, ktorý tu dýchal, mu pripadal ľahší než inde, voňavejší, hoci nemal čuch ani zďaleka taký vnímavý ako Keira. A zas bol myšlienkami pri nej. Možno mala s tým, aký názor si na Eldham teraz vytvoril, čosi spoločné aj ona... zrejme... alebo s tým mala spoločné všetko...?

Jej život mu nepripadal až taký jednoduchý či obyčajný, práve naopak. Všetci Eldhamčania museli určite ťažko pracovať, zároveň sa mu ale všetci videli takí pokojní, vľúdni – nie profesionálne vľúdni ako Damerelčania, jednoducho... prirodzene vľúdni. Dobrosrdeční, vrúcni. Niežeby nepoznali starosti a problémy, každý región predsa mal svoje nevýhody a negatíva, ale Eldhamčania ho čímsi priťahovali.

Ten vnútorný pokoj im určitým spôsobom závidel. Chcel ich spoznať viac, spoznať viac ten pokoj, možno ho i získať. Život v Tariene nebol vyslovene hektický, aspoň ten jeho nie, no aj tak sa od toho, čo zažil a videl v Eldhame, odlišoval – výrazne. Tu akoby sa v pozitívnom zmysle slova zastavil čas a všetky bežné problémy stratili svoju vážnosť, jednoducho tu všetko bolo ľahšie. Skutočne, ešte aj ten prírodný vzduch.

Určite za to nemohla iba Keira. Síce mu s ňou bolo skutočne skvele, ale bolo mu jasné, že práve príroda je ten najvýznamnejší element, ktorý mu umožňuje vidieť, cítiť ten pokoj, vnímať ho a azda i trochu nasávať. Niežeby zvyšné tri regióny boli celé z betónu či kameňa, našli sa tam i umelé stromy a umelá zeleň, no tu to bolo aspoň v rámci možností skutočné. Ozajstné. Pravé.

Askyria bola až príliš zničená predošlými generáciami na to, aby dokázala dať život vegetácii sama od seba, preto tomu ľudia museli dopomôcť, hoci práve oni mohli za to, v akom stave sa planéta nachádzala. Žiaľ, niektoré chyby minulosti boli nenapraviteľné, nedali sa vrátiť späť ani odčiniť, a tak museli pristúpiť k iným opatreniam a vytvoriť umelé skleníky. Bez nich by však planéta úplne zovšednela a zrejme i stratila potrebné zloženie atmosféry umožňujúce život.

I teraz sa zhlboka nadýchol a usmial sa. Vážne Keire závidel jej schopnosti; predtým by si nepomyslel, že stretne kohosi takého výnimočného práve tu, na tom najobyčajnejšom mieste na celej Askyrii. Ako sa zahľadel na kamenný odliatok, oči mu teraz samy smerovali k zberateľskej oblasti a lúkam v nej, podvedome po nich prešiel končekmi prstov a pousmial sa.

Zbytočne sa rozhliadal, beztak vedel, že zamieri práve tam. Kráčal lúkami a poliami niekoľko hodín, no Keiru nikde nenašiel. Napriek tomu tie chvíle nepovažoval za stratený čas, aspoň načerpal energiu a zeleň mu i zlepšila náladu pokazenú z nočnej hádky, a povedal si, že ju snáď nájde na ďalší deň.

Avšak nestalo sa tak, neobjavil ju a trochu ho to zaskočilo aj zamrzelo. Napadlo mi, že by mohol zájsť k jej domu, zaklopať, pozdraviť ju... potom si ale predstavil, že by prišiel do stretu s jej rodičmi, a prešla ním zvláštna vlna neistoty. Čo ak by sa k nemu zachovali podobne ako strýko Daruan a teta Revilia ku Keire? Ani na svojich príbuzných by také niečo nepovedal, hoci sa snažili zracionalizovať svoje správanie a vysvetliť ho rozumnými argumentmi, no tie preňho takmer nič neznamenali.

Teraz už skutočne prišlo sklamanie, strávil v prírode väčšinu dňa, dokonca si so sebou vzal z penzióna aj obed, aby sa tam nemusel vracať. A pritom šiel späť naprázdno, Keira ho sprevádzala iba v myšlienkach. Ak sa mu nepodarí stretnúť sa s ňou zajtra... zrejme bude predsa len musieť nabrať odvahu a vydať sa k nej domov. Tá predstava sa mu nepozdávala, no ešte menej sa mu pozdávalo, že by mal nasledujúcich šesť dní v Eldhame stráviť celkom bez nej.