Planéta dvoch sĺnk: Trinásta kapitola

Keira

Snažila sa sústrediť na bobuľky, ale vnímala predovšetkým Dorianovu prítomnosť, jeho pohľad na sebe a zo všetkého najintenzívnejšie jeho vôňu; dosiaľ si ani poriadne neuvedomila, že ju sprevádza azda od toho okamihu, čo sa v posede kratučko dotkli ich dlane. Bola to vôňa, ktorú vnímala a prijímala celými pľúcami, vôňa, ktorá sa nedala k ničomu prirovnať, jedine ak k tisícom iných vôní, k vôni slobody a lesa, lúky, citrónov, k vôni úsmevu. Mohol mať aj úsmev vôňu? Ten jeho mal. Voňal i sviežosťou, bylinkami, drevom. Akoby voňal celou prírodou... a pritom ani nebol Eldhamčan. Možno sa s tým prostredím za tých pár dní natoľko zžil, až ho do seba nasiakol.

„Máš niečo nové?“ ozval sa po dlhšej chvíli, stále stojac na mieste.

„Nové? Ah... neviem. Asi ani nie,“ pousmiala sa naňho ponad rameno.

„Pomôžem ti s niečím?“

„Netreba, ďakujem. A ty, ty máš nejaké novinky?“

„Strávil som dva dni v podstate osamote, takže ani nie. Už sa mi to tu kráti...“

Opäť naňho pozrela. „A aké máš plány na zvyšné dni?“

„Plány? Netuším, či nejaké mám. Teda, strýko s tetou možno majú nejaké povinnosti, návštevy a tak, ale mňa sa to zrejme netýka, lebo o ničom z toho nehovoria. Aspoň nie predo mnou. Vlastne... celkovo so mnou veľmi nehovoria.“

„Ah, dúfam, že to... Má to niečo spoločné so mnou?“ odvrátila sa späť ku kríku.

„No...“ začal zamyslene a chvíľku mlčal, „ťažko povedať. Je to možné. Ale to neznamená, že za to môžeš.“

Pokrútila hlavou. Bol to len jeden večer, a koľko starostí spôsobil... „To sme všetko pokazili tým, že sme odtiaľ odišli? Pripadá mi to, akoby sme všetkých nahnevali. Akoby to bolo čosi strašné.“

„Všetkých?“

„Môj otec... je to zložité, ale v podstate som teraz kvôli tomu doma uväznená – až na dopoludnia, keď musím pracovať.“

„Uväznená? Ako to myslíš?“

„Mám trest. Za neskorý príchod. Pritom som sa omeškala iba o niekoľko minút, ani neviem presne, a oni predsa spali, keď som prišla. No všetko je úplne iné než predtým, akoby som sa dopustila čohosi úplne hrozného.“

„Vieš, že i mne to tak pripadá? Hoci v skutočnosti o nič nešlo.“

„Aj tvoji príbuzní to tak vidia? Myslíš, že sa na teba za to hnevajú?“

„Je pravda, že sme sa kvôli tomu všetkému trochu pohádali. Hlavne strýko to bral ako akúsi rebéliu z mojej strany, čo... čo je úplne smiešne,“ mykol plecami.

„Možno som tam vôbec nemala ísť,“ vzdychla.

„Možno som ťa nemal pozývať na večierok,“ uznal. „Ale osobne som veľmi rád, že sme odtiaľ odišli. Určite to bola väčšia zábava než premieľať sa tam pomedzi hostí a vymieňať si bezduché frázy.“

„Takže to neľutuješ?“

„Ten večer? Rozhodne nie. Naopak, keď sa vrátim domov, bude to asi jedna z mojich najlepších spomienok. Teda... jedine, že by sa prihodilo čosi ešte lepšie.“

„Ah...“ ticho sa zasmiala, „ktovie. Veď uvidíš.“

„Dúfam, že s tebou.“

„No... ako som vravela, nemôžem chodiť von najbližší týždeň.“

„Ale pracovať budeš, či nie? Môžeš ma navigovať, kde budeš najbližšie, a ja ťa tam už nejako nájdem.“

„To by si chcel? Nemáš nič lepšie na programe?“

„Počula si, nemám žiadny program. A pochybujem, že strýko bude mať záujem ťahať ma na nejaké spoločenské akcie. Keby som bol jeho syn, bolo by to asi iné, ale som iba synovec. Nešiel som sem kvôli jeho politike a on to dobre vie.“

„Mrzí ma to s tou fotkou,“ povedala po pár sekundách mlčania.

„Prosím ťa, tým sa netráp. Celé to bolo hlúpe.“

„Ako myslíš. Ale je mi ľúto, ak ste sa pohádali kvôli mne.“

„Síce to určitým spôsobom bolo kvôli tebe, ale rozhodne nie iba kvôli tebe. Šlo o princíp, Keira. So strýkom je to zložité. Vystupuje na verejnosti a isté veci berie vážnejšie, teda, až príliš uvažuje o dôsledkoch, ktoré ani nemusia nastať. Urobil z toho priveľkú vedu a ja som jednoducho nemohol mlčať. Ani nehovoriac o tom, že ťa vlastne dosť urazil.“

„No mňa to neurazilo. Možno som ho nepochopila správne, ale asi to myslel dobre.“

„Prečo myslíš, že si ho nepochopila? Lebo je z Tarienu? Skrátka, chcel sa tváriť, že tam so mnou nie si. A to som nemohol nechať tak.“

„Viem. Veď... už sa o tom nemusíme baviť. I tak to nevrátime späť.“

„Pozri, ja chcem, aby si vedela, prečo som sa zachoval tak, ako som sa zachoval. Strýko v tom vidí rebéliu, no ani náhodou to nemalo nič spoločné s nejakým vzdorom. Nemám žiadnu potrebu vzdorovať svojej rodine, svoju rodinu milujem. A nezvyknem robiť veci len tak, na všetko mám dôvod.

Netvrdím, že vždy si všetko vopred premyslím a až potom konám. Taký rozvážny asi nedokážem byť úplne stále, aj keď, možno by to bolo fajn. No ja... nechcem, aby si si myslela, že to, že som z Tarienu a ty z Eldhamu, znamená, že sú medzi nami nejaké rozdiely.“

„Samozrejme, že sú, Dorian,“ otočila sa znenazdajky k nemu. „Sú a aj budú. A výrazné rozdiely. Vieš, predtým som sa nikdy nad ľuďmi z iných regiónov nezamýšľala, vôbec som neuvažovala o tom, akí asi sú. Netrápilo ma to. Teraz si prišiel ty, spoznala som teba a ty... Prosto, viem, že sme rozdielni. Prostredie, v ktorom si vyrástol, je mi úplne cudzie, rovnako ako tebe to moje. A to sa predsa musí v niečom odraziť.“

„Nemôžeme byť všetci rovnakí, to by bol svet strašne nudný,“ pokrčil plecami a mierne sa pousmial.

Keira však ostala vážna. „Tvoj strýko mal pravdu.“

„A v čom, prosím ťa?“ mierne zvraštil obočie.

„Ako by to vyzeralo, keby si sa dakde ukazoval so mnou? Pre väčšinu Askyrie som pravdepodobne len nejaká roľníčka, zatiaľ čo ty si vzdelanec. Vari tie rozdiely nevidíš?“

„Lenže, Keira, ty vôbec nie si hlúpa. A práve to by mala celá Askyria zistiť. Že Eldhamčania nie sú žiadni zadubení farmári, ako sa hovorí. Môžeš všetkým dokázať opak.“

„Dokázať? Prečo by som mala niečo dokazovať?“ začudovala sa úprimne. „Dorian, ja hovorím o tebe, nie o sebe. Nechcem, aby sa z teba smiali kvôli tomu, že sa vyberieš von s dievčaťom z poľnohospodárskeho regióna.“

„Snáď zle počujem,“ vzdychol. „Však to nemyslíš vážne, Keira? Aj tvoj otec sa s tým stotožňuje?“

„Otec? Ten si myslí čosi úplne iné,“ zavrtela hlavou a uhla pohľadom.

„Čo iné? Čo také? Povedz mi to,“ požiadal ju. „Vážne to chcem vedieť.“

„Pozri, asi sa to všetko zbytočne až príliš skomplikovalo. Si tu pár dní a chcel si si skrátiť čas, na čom naozaj nie je nič zlé. Som veľmi rada, keď môžeme byť spolu, ale to nič nemení na tom, že tvoj strýko mal pravdu s tými fotkami. Nemala by som tam čo robiť.“

„To ale... Keira...“ na okamih privrel oči, zhlboka sa nadýchnuc. „Áno, je to komplikované,“ uznal, „ale iba navonok. Strýko akoby chcel, aby to bolo komplikované. Ale pre mňa... pre mňa nie si nejaké dievča z Eldhamu. Mne je úplne jedno, odkiaľ si. Dôležité je, aká si.“

„Nie som vzdelaná a preto k tebe a tvojej rodine nepatrím. To je všetko, čo som tým chcela povedať. A vôbec, nechcel si, aby sme to nechali tak? Prečo to teda stále rozoberáme?“ opýtala sa trošku zúfalo, znovu sa otočiac k ríbezliam.

Dorian

On bol omnoho zúfalejší. Musel veci uviesť na pravú mieru, ani nevedel, prečo musí, ale naozaj musel. „Keira, prosím, neobracaj sa mi chrbtom. Chcem, aby si vedela, že...“ zadíval sa na ňu. Nezvrtla sa naspäť k nemu, takže hľadel iba na jej chrbát, nemal na výber, a nemal odvahu priblížiť sa k nej. Prečo však ďalej mlčal, akoby nevedel, čo povedať? Presne vedel, čo chce povedať, akurát to nedokázal premeniť na slová, na reč.

„Aj tak by si čoskoro zistil, že to jediné, čo nás spája, je to, že sme Vnímatelia. Nič viac, Dorian. Mal by si to pochopiť.“

„Neverím, že si to naozaj myslíš. Že tomu veríš. Nie je to tak, Keira.“

„Prečo? Čo iné o mne vieš? Nevieš nič, nič o mojom bežnom živote, a chceš, aby som sa s tebou ukazovala na nejakom večierku? Keby som si to bola vopred premyslela, určite by som nebola súhlasila.“

„No súhlasila si. Išla si. To bola tvoja prvotná reakcia – prvotná, a teda aj najúprimnejšia. Nepresvedčíš ma, že nie.“

Nechápal ju. Prečo mu protirečila? Dva dni nemyslel na nič iné než na to, kedy ju opäť uvidí, a teraz sa takmer až hádali? Kvôli čomu, jednej fotke? Obyčajnému záznamu pre médiá? Alebo za to mohol jej otec, ktorý sa na ňu hneval, lebo prišla neskoro? Presvedčil ju, že Dorian nemá dobré úmysly? Myslel si to o ňom? Že je namyslený intelektuál, čo si strieľa z nevzdelaného dievčaťa?

„Máš pravdu,“ priznala, no očividne nerada. „Šla som, lebo je mi s tebou dobre, a na nič iné som nepomyslela. Neuvažovala som, kto tam ešte bude, kto nás uvidí. Áno, chcela som byť s tebou. Lenže medzi všetkými tými ľuďmi, pred tvojím strýkom a tetou... bolo to strašné. Tie chvíle potom, tie boli krásne. To nepopieram. No práve to je to... Keď sme sami, je to fajn. Keď musíme čeliť tvojmu či môjmu svetu... všetky tie rozličnosti vyplávajú na povrch.“

„Preto sme odišli,“ pripomenul jej.

„Dobre, a... čo to znamená? Nechápeš? Aby sme sa cítili dobre, musíme byť preč od všetkých. Niekde, kde nás nik nevidí, nik neskúma, nik neposudzuje.“

„Na to som zvyknutý odmalička. Celý Tarien... celý Tarien je o posudzovaní, hodnotení výkonu, meraní inteligencie a iných daností, schopností, počtu znalostí, veľkosti pamäti... V Tariene od teba vždy niekto čosi vyžaduje. Ak nespĺňaš požiadavky, máš smolu – nezískaš prístup na niektoré poschodie knižnice, nedostaneš sa do nejakého prominentného klubu, nemôžeš navštevovať nejaké akcie... Celý život som zvyknutý unikať od toho všetkého, aby som mohol byť sám sebou. Ty si jediná osoba, pri ktorej sa nemusím skrývať ani tváriť nejako, aby si bola spokojná. Som sám sebou. A to je vzácne, Keira.“

Kde sa v ňom nabralo toľko slov? Sám netušil, že všetko toto cíti, až kým si to neusporiadal do slov a viet. Ale bola to pravda, všetko bola pravda.

Líca jej očerveneli a sklopila pohľad ku košíku s ríbezľami. Tá žiarivá, jasná červeň vyzerala lákavo i pre Doriana. „Ďakujem,“ zašepkala.

„Myslím to vážne. Nech nás odfotia, zaznamenajú a uverejnia aj tisíckrát. Ja sa k tebe bez problémov priznám.“

Všimol si, že si zahryzla do pery. „A čo potom?“

„Po čom? Myslíš, že ma kvôli tomu začnú prenasledovať? Alebo vykážu z Tarienu?“ zasmial sa. „Zas až taký prísny svet tu nemáme.“

„Nie, ja... vravíš to, akoby si spravil nejaké dôležité životné rozhodnutie. A pritom...“

„Pritom čo?“ povzbudil ju, keď stíchla.

Dvihla k nemu čierne oči. Kým ju bližšie nespoznal, nikdy by nebol povedal, že by sa mu tak veľmi mohlo páčiť hľadieť na niečo čierne, niečo bez pestrých farieb. „Veď o pár dní odchádzaš. Nemôžeš ani len uvažovať o tom, že by si sa nechal do médií zaznamenať so mnou, lebo o pár dní nebudem vôbec nič znamenať. Ako si povedal, budem iba spomienka.“

Dorian hodnú chvíľu nenašiel žiadnu správnu odpoveď. Až do tohto okamihu mu to nedošlo, ale zrejme mala pravdu. V skutočnom, bežnom živote ich predsa oddeľovala neskutočná vzdialenosť, dokonca ľadový oceán – neboli to teda iba klasické rozdiely medzi obyvateľmi odlišných regiónov, no aj reálna diaľka, obrovská diaľka.

Prišiel sem sotva pred niekoľkými dňami, stretol ju a čas akoby sa zastavil. Akoby celkom prestal plynúť a akoby vôbec nebolo dôležité, čo bude neskôr. Jednoducho mu vstúpila do života a on bral ako samozrejmosť, že v ňom navždy bude. Nepomyslel na odchod, na svoj domov, rodičov, na nič, čo sa týkalo budúcnosti – nie v tom praktickom zmysle slova.

Nechcel, aby mala pravdu, ale mala ju. „To nechcem,“ dostal zo seba napokon.

„Nechceš?“

„Nie. Nechcem, aby si bola spomienka.“

„No to inak predsa nejde. Tvoj domov je tam a môj tu.“

„Keira, nie je pravda, že nás spája iba to, že sme Vnímatelia,“ predsa len spravil krok k nej, ani nevedel prečo. „Nie je to tak, a ty to vieš rovnako dobre ako ja.“

Zazdalo sa mu, že možno chce od neho ustúpiť, no nakoniec to neurobila. „Možno,“ pripustila, stále so sklopeným pohľadom.

„Už vtedy, keď sme ležali na tej lúke a „skrývali“ sa pred búrkou, bolo mi jasné, že si iná. Že je mi s tebou zvláštne a zároveň strašne dobre. A to sa nedá vziať späť.“

„Aj to je iba spomienka.“

„Pravda. Ale na spomienkach predsa nie je nič zlé, alebo áno?“

„Nie. Ja len... vlastne ani neviem, čo to do mňa vošlo,“ blysla po ňom krátkym, neistým pohľadom. „Dva dni som ťa nevidela, lebo otec to nechce, dva dni som sa naňho hnevala za to, že ma oberá aj o tých pár možností, čo ťa ešte vôbec môžem stretnúť, a potom príde Tara a...“ pokrútila hlavou.

„Čo s tým má spoločné tvoja kamoška? Ani tej sa nepozdávam?“

„Ah, práve naopak,“ mierne sa pousmiala, i keď akosi smutne.

„Keira, je síce pravda, že o niekoľko dní pôjdem domov, ale to hádam neznamená, že kvôli tomu bude lepšie, ak sa už vôbec nestretneme?“

„To rozhodne nie,“ povedala okamžite a jemu akoby spadol kameň zo srdca. Usmial sa. Chvíľku to síce trvalo, no Keira mu napokon úsmev opätovala.

„To rád počujem. A vieš čo, nech nás odfotia hoci i každý deň. Nech naše stretnutia zaznamenajú, píšu o nich a hovoria. Aspoň veľká časť Askyrie zistí, aké úžasné dievča som tu spoznal.“

„Oh, stačí,“ znovu sa zapýrila. Pripadala mu tak akási krajšia, milšia.

„Možno je to iba pár dní, pár krátkych dní v tvojom i mojom živote, no to nemení nič na tom, že môžu oba naše životy zmeniť. Keby si mala môj život zmeniť ty... bez problémov ti to dovolím. Tebe verím.“

„Dorian...“ zaváhala, ale predsa len dodala: „Myslím, že mi budeš chýbať.“

Pousmial sa. „Myslím, že ty mne tiež. No na takú vzdialenú budúcnosť predsa ešte nemusíme myslieť.“

„Dobre... pokúsim sa.“

„Ak to majú byť spomienky, tak si spravme tie najlepšie spomienky. Čo povieš?“

„Najlepšie? A ako? Vieš, že musím popritom pracovať. Nemôžem ťa vziať na iné miesta a tak... žiadne dobrodružstvá ani nič podobné nezažijeme.“

„To je úplne jedno. Je jedno, kde sme, čo robíme. Chcem len byť s tebou,“ odvetil jednoducho. Netušil, že takéto záväzné slová idú z hrdla tak ľahko, keď ich adresuje tej správnej osobe.

„Aj ja s tebou,“ neisto prestúpila na mieste, no opäť mu hľadela do očí. Pripadala mu zvláštna, rovnako zvláštna, ako keď ju videl prvýkrát, prirodzenejšia a krajšia než hocikto a hocičo, čo videl a vídal v Tariene, v mnohých ohľadoch aj múdrejšia a rozumnejšia. Keď chcel cestovať so strýkom, bolo to kvôli objavovaniu krajiny, kvôli tomu, že chcel vidieť čosi nové, spoznať iný životný štýl. A pritom natrafil na čosi omnoho cennejšie.

Ako upieral zrak na jej tvár, posiatu úplne nenápadnými pehami, skrášlenú prirodzeným jemným úsmevom, nie dokonale súmernú, aké mali Tarienčanky, ale pritom oveľa dokonalejšiu – dokonalejšiu v nedokonalosti, nie v neúspešnom, umelom pokuse o perfektnosť –, uvedomil si, hoci iba matne, že by sa jej znovu rád dotkol. Jej dlane. Držal ju v tej svojej.

Bol to veľmi nečakaný a čudný pocit, vzhľadom na to, že dotykom iných osôb sa vždy vyhýbal. Pri nej to však znamenalo čosi iné, akoby ju mohol i takýmto spôsobom lepšie spoznať. Možno. Možno by to mohol skúsiť... Možno.