Keira
Snažila sa sústrediť na bobuľky, ale
vnímala predovšetkým Dorianovu prítomnosť, jeho pohľad na sebe
a zo všetkého najintenzívnejšie jeho vôňu; dosiaľ si ani
poriadne neuvedomila, že ju sprevádza azda od toho okamihu, čo sa
v posede kratučko dotkli ich dlane. Bola to vôňa, ktorú vnímala
a prijímala celými pľúcami, vôňa, ktorá sa nedala k ničomu
prirovnať, jedine ak k tisícom iných vôní, k vôni slobody a
lesa, lúky, citrónov, k vôni úsmevu. Mohol mať aj úsmev vôňu?
Ten jeho mal. Voňal i sviežosťou, bylinkami, drevom. Akoby voňal
celou prírodou... a pritom ani nebol Eldhamčan. Možno sa s tým
prostredím za tých pár dní natoľko zžil, až ho do seba
nasiakol.
„Máš niečo nové?“ ozval sa po
dlhšej chvíli, stále stojac na mieste.
„Nové? Ah... neviem. Asi ani nie,“
pousmiala sa naňho ponad rameno.
„Pomôžem ti s niečím?“
„Netreba, ďakujem. A ty, ty máš nejaké
novinky?“
„Strávil som dva dni v podstate osamote,
takže ani nie. Už sa mi to tu kráti...“
Opäť naňho pozrela. „A aké máš
plány na zvyšné dni?“
„Plány? Netuším, či nejaké mám.
Teda, strýko s tetou možno majú nejaké povinnosti, návštevy a
tak, ale mňa sa to zrejme netýka, lebo o ničom z toho nehovoria.
Aspoň nie predo mnou. Vlastne... celkovo so mnou veľmi nehovoria.“
„Ah, dúfam, že to... Má to niečo
spoločné so mnou?“ odvrátila sa späť ku kríku.
„No...“ začal zamyslene a chvíľku
mlčal, „ťažko povedať. Je to možné. Ale to neznamená, že za
to môžeš.“
Pokrútila hlavou. Bol to len jeden večer,
a koľko starostí spôsobil... „To sme všetko pokazili tým, že
sme odtiaľ odišli? Pripadá mi to, akoby sme všetkých nahnevali.
Akoby to bolo čosi strašné.“
„Všetkých?“
„Môj otec... je to zložité, ale v
podstate som teraz kvôli tomu doma uväznená – až na dopoludnia,
keď musím pracovať.“
„Uväznená? Ako to myslíš?“
„Mám trest. Za neskorý príchod. Pritom
som sa omeškala iba o niekoľko minút, ani neviem presne, a oni
predsa spali, keď som prišla. No všetko je úplne iné než
predtým, akoby som sa dopustila čohosi úplne hrozného.“
„Vieš, že i mne to tak pripadá? Hoci v
skutočnosti o nič nešlo.“
„Aj tvoji príbuzní to tak vidia?
Myslíš, že sa na teba za to hnevajú?“
„Je pravda, že sme sa kvôli tomu
všetkému trochu pohádali. Hlavne strýko to bral ako akúsi
rebéliu z mojej strany, čo... čo je úplne smiešne,“ mykol
plecami.
„Možno som tam vôbec nemala ísť,“
vzdychla.
„Možno som ťa nemal pozývať na
večierok,“ uznal. „Ale osobne som veľmi rád, že sme odtiaľ
odišli. Určite to bola väčšia zábava než premieľať sa tam
pomedzi hostí a vymieňať si bezduché frázy.“
„Takže to neľutuješ?“
„Ten večer? Rozhodne nie. Naopak, keď
sa vrátim domov, bude to asi jedna z mojich najlepších spomienok.
Teda... jedine, že by sa prihodilo čosi ešte lepšie.“
„Ah...“ ticho sa zasmiala, „ktovie.
Veď uvidíš.“
„Dúfam, že s tebou.“
„No... ako som vravela, nemôžem chodiť
von najbližší týždeň.“
„Ale pracovať budeš, či nie? Môžeš
ma navigovať, kde budeš najbližšie, a ja ťa tam už nejako
nájdem.“
„To by si chcel? Nemáš nič lepšie na
programe?“
„Počula si, nemám žiadny program. A
pochybujem, že strýko bude mať záujem ťahať ma na nejaké
spoločenské akcie. Keby som bol jeho syn, bolo by to asi iné, ale
som iba synovec. Nešiel som sem kvôli jeho politike a on to dobre
vie.“
„Mrzí ma to s tou fotkou,“ povedala po
pár sekundách mlčania.
„Prosím ťa, tým sa netráp. Celé to
bolo hlúpe.“
„Ako myslíš. Ale je mi ľúto, ak ste
sa pohádali kvôli mne.“
„Síce to určitým spôsobom bolo
kvôli tebe, ale rozhodne nie iba kvôli tebe. Šlo o princíp,
Keira. So strýkom je to zložité. Vystupuje na verejnosti a isté
veci berie vážnejšie, teda, až príliš uvažuje o dôsledkoch,
ktoré ani nemusia nastať. Urobil z toho priveľkú vedu a ja som
jednoducho nemohol mlčať. Ani nehovoriac o tom, že ťa vlastne
dosť urazil.“
„No mňa to neurazilo. Možno som ho
nepochopila správne, ale asi to myslel dobre.“
„Prečo myslíš, že si ho nepochopila?
Lebo je z Tarienu? Skrátka, chcel sa tváriť, že tam so mnou nie
si. A to som nemohol nechať tak.“
„Viem. Veď... už sa o tom nemusíme
baviť. I tak to nevrátime späť.“
„Pozri, ja chcem, aby si vedela, prečo
som sa zachoval tak, ako som sa zachoval. Strýko v tom vidí
rebéliu, no ani náhodou to nemalo nič spoločné s nejakým
vzdorom. Nemám žiadnu potrebu vzdorovať svojej rodine, svoju
rodinu milujem. A nezvyknem robiť veci len tak, na všetko
mám dôvod.
Netvrdím, že vždy si všetko vopred
premyslím a až potom konám. Taký rozvážny asi nedokážem byť
úplne stále, aj keď, možno by to bolo fajn. No ja... nechcem, aby
si si myslela, že to, že som z Tarienu a ty z Eldhamu, znamená, že
sú medzi nami nejaké rozdiely.“
„Samozrejme, že sú, Dorian,“ otočila
sa znenazdajky k nemu. „Sú a aj budú. A výrazné rozdiely. Vieš,
predtým som sa nikdy nad ľuďmi z iných regiónov nezamýšľala,
vôbec som neuvažovala o tom, akí asi sú. Netrápilo ma to. Teraz
si prišiel ty, spoznala som teba a ty... Prosto, viem, že
sme rozdielni. Prostredie, v ktorom si vyrástol, je mi úplne
cudzie, rovnako ako tebe to moje. A to sa predsa musí v niečom
odraziť.“
„Nemôžeme byť všetci rovnakí, to by
bol svet strašne nudný,“ pokrčil plecami a mierne sa pousmial.
Keira však ostala vážna. „Tvoj strýko
mal pravdu.“
„A v čom, prosím ťa?“ mierne
zvraštil obočie.
„Ako by to vyzeralo, keby si sa dakde
ukazoval so mnou? Pre väčšinu Askyrie som pravdepodobne len
nejaká roľníčka, zatiaľ čo ty si vzdelanec. Vari tie rozdiely
nevidíš?“
„Lenže, Keira, ty vôbec nie si hlúpa.
A práve to by mala celá Askyria zistiť. Že Eldhamčania nie sú
žiadni zadubení farmári, ako sa hovorí. Môžeš všetkým
dokázať opak.“
„Dokázať? Prečo by som mala niečo
dokazovať?“ začudovala sa úprimne. „Dorian, ja hovorím o
tebe, nie o sebe. Nechcem, aby sa z teba smiali kvôli tomu, že sa
vyberieš von s dievčaťom z poľnohospodárskeho regióna.“
„Snáď zle počujem,“ vzdychol. „Však
to nemyslíš vážne, Keira? Aj tvoj otec sa s tým stotožňuje?“
„Otec? Ten si myslí čosi úplne iné,“
zavrtela hlavou a uhla pohľadom.
„Čo iné? Čo také? Povedz mi to,“
požiadal ju. „Vážne to chcem vedieť.“
„Pozri, asi sa to všetko zbytočne až
príliš skomplikovalo. Si tu pár dní a chcel si si skrátiť čas,
na čom naozaj nie je nič zlé. Som veľmi rada, keď môžeme byť
spolu, ale to nič nemení na tom, že tvoj strýko mal pravdu s tými
fotkami. Nemala by som tam čo robiť.“
„To ale... Keira...“ na okamih privrel
oči, zhlboka sa nadýchnuc. „Áno, je to komplikované,“ uznal,
„ale iba navonok. Strýko akoby chcel, aby to bolo
komplikované. Ale pre mňa... pre mňa nie si nejaké dievča z
Eldhamu. Mne je úplne jedno, odkiaľ si. Dôležité je, aká
si.“
„Nie som vzdelaná a preto k tebe a
tvojej rodine nepatrím. To je všetko, čo som tým chcela povedať.
A vôbec, nechcel si, aby sme to nechali tak? Prečo to teda stále
rozoberáme?“ opýtala sa trošku zúfalo, znovu sa otočiac k
ríbezliam.
Dorian
On bol
omnoho zúfalejší. Musel veci uviesť na pravú mieru, ani nevedel,
prečo musí,
ale naozaj musel. „Keira, prosím, neobracaj sa mi chrbtom. Chcem,
aby si vedela, že...“ zadíval sa na ňu. Nezvrtla sa naspäť k
nemu, takže hľadel iba na jej chrbát, nemal na výber, a nemal
odvahu priblížiť sa k nej. Prečo však ďalej mlčal, akoby
nevedel, čo povedať? Presne vedel, čo chce povedať, akurát to
nedokázal premeniť na slová, na reč.
„Aj
tak by si čoskoro zistil, že to jediné, čo nás spája, je to, že
sme Vnímatelia. Nič viac, Dorian. Mal by si to pochopiť.“
„Neverím,
že si to naozaj myslíš. Že tomu veríš.
Nie je to tak, Keira.“
„Prečo?
Čo iné o mne vieš? Nevieš nič, nič o mojom bežnom živote, a
chceš, aby som sa s tebou ukazovala na nejakom večierku? Keby som
si to bola vopred premyslela, určite by som nebola súhlasila.“
„No
súhlasila si. Išla si. To bola tvoja prvotná reakcia – prvotná,
a teda aj najúprimnejšia. Nepresvedčíš ma, že nie.“
Nechápal
ju. Prečo mu protirečila? Dva dni nemyslel na nič iné než na to,
kedy ju opäť uvidí, a teraz sa takmer až hádali? Kvôli čomu,
jednej fotke? Obyčajnému záznamu pre médiá? Alebo za to mohol
jej otec, ktorý sa na ňu hneval, lebo prišla neskoro? Presvedčil
ju, že Dorian nemá dobré úmysly? Myslel si to o ňom? Že je
namyslený intelektuál, čo si strieľa z nevzdelaného dievčaťa?
„Máš
pravdu,“ priznala, no očividne nerada. „Šla som, lebo je mi s
tebou dobre, a na nič iné som nepomyslela. Neuvažovala som, kto
tam ešte bude, kto nás uvidí. Áno, chcela som byť s tebou. Lenže
medzi všetkými tými ľuďmi, pred tvojím strýkom a tetou... bolo
to strašné. Tie chvíle potom, tie boli krásne. To nepopieram. No
práve to je to... Keď sme sami, je to fajn. Keď musíme čeliť
tvojmu či môjmu svetu... všetky tie rozličnosti vyplávajú na
povrch.“
„Preto
sme odišli,“ pripomenul jej.
„Dobre,
a... čo to znamená? Nechápeš? Aby sme sa cítili dobre, musíme
byť preč od všetkých. Niekde, kde nás nik nevidí, nik neskúma,
nik neposudzuje.“
„Na
to som zvyknutý odmalička. Celý Tarien... celý Tarien je o
posudzovaní, hodnotení výkonu, meraní inteligencie a iných
daností, schopností, počtu znalostí, veľkosti pamäti... V
Tariene od teba vždy niekto čosi vyžaduje. Ak nespĺňaš
požiadavky, máš smolu – nezískaš prístup na niektoré
poschodie knižnice, nedostaneš sa do nejakého prominentného
klubu, nemôžeš navštevovať nejaké akcie... Celý život som
zvyknutý unikať od toho všetkého, aby som mohol byť sám sebou.
Ty si jediná osoba, pri ktorej sa nemusím skrývať ani tváriť
nejako,
aby si bola spokojná. Som sám sebou. A to je vzácne, Keira.“
Kde sa
v ňom nabralo toľko slov? Sám netušil, že všetko toto cíti, až
kým si to neusporiadal do slov a viet. Ale bola to pravda, všetko
bola pravda.
Líca
jej očerveneli a sklopila pohľad ku košíku s ríbezľami. Tá
žiarivá, jasná červeň vyzerala lákavo i pre Doriana. „Ďakujem,“
zašepkala.
„Myslím
to vážne. Nech nás odfotia, zaznamenajú a uverejnia aj tisíckrát.
Ja sa k tebe bez problémov priznám.“
Všimol
si, že si zahryzla do pery. „A čo potom?“
„Po
čom? Myslíš, že ma kvôli tomu začnú prenasledovať? Alebo
vykážu z Tarienu?“ zasmial sa. „Zas až taký prísny svet tu
nemáme.“
„Nie,
ja... vravíš to, akoby si spravil nejaké dôležité životné
rozhodnutie. A pritom...“
„Pritom
čo?“ povzbudil ju, keď stíchla.
Dvihla
k nemu čierne oči. Kým ju bližšie nespoznal, nikdy by nebol
povedal, že by sa mu tak veľmi mohlo páčiť hľadieť na niečo
čierne, niečo bez pestrých farieb. „Veď o pár dní odchádzaš.
Nemôžeš ani len uvažovať o tom, že by si sa nechal do médií
zaznamenať so mnou,
lebo o pár dní nebudem vôbec nič znamenať. Ako si povedal, budem
iba spomienka.“
Dorian
hodnú chvíľu nenašiel žiadnu správnu odpoveď. Až do tohto
okamihu mu to nedošlo, ale zrejme mala pravdu. V skutočnom, bežnom
živote ich predsa oddeľovala neskutočná vzdialenosť, dokonca
ľadový oceán – neboli to teda iba klasické rozdiely medzi
obyvateľmi odlišných regiónov, no aj reálna diaľka, obrovská
diaľka.
Prišiel
sem sotva pred niekoľkými dňami, stretol ju a čas akoby sa
zastavil. Akoby celkom prestal plynúť a akoby vôbec nebolo
dôležité, čo bude neskôr. Jednoducho mu vstúpila do života a
on bral ako samozrejmosť, že v ňom navždy bude. Nepomyslel na
odchod, na svoj domov, rodičov, na nič, čo sa týkalo budúcnosti
– nie v tom praktickom zmysle slova.
Nechcel,
aby mala pravdu, ale mala ju. „To nechcem,“ dostal zo seba
napokon.
„Nechceš?“
„Nie.
Nechcem, aby si bola spomienka.“
„No
to inak predsa nejde. Tvoj domov je tam a môj tu.“
„Keira,
nie je pravda, že nás spája iba to, že sme Vnímatelia,“ predsa
len spravil krok k nej, ani nevedel prečo. „Nie je to tak, a ty to
vieš rovnako dobre ako ja.“
Zazdalo
sa mu, že možno chce od neho ustúpiť, no nakoniec to neurobila.
„Možno,“ pripustila, stále so sklopeným pohľadom.
„Už
vtedy, keď sme ležali na tej lúke a „skrývali“ sa pred
búrkou, bolo mi jasné, že si iná. Že je mi s tebou zvláštne a
zároveň strašne dobre. A to sa nedá vziať späť.“
„Aj
to je iba spomienka.“
„Pravda.
Ale na spomienkach predsa nie je nič zlé, alebo áno?“
„Nie.
Ja len... vlastne ani neviem, čo to do mňa vošlo,“ blysla po ňom
krátkym, neistým pohľadom. „Dva dni som ťa nevidela, lebo otec
to nechce, dva dni som sa naňho hnevala za to, že ma oberá aj o
tých pár možností, čo ťa ešte vôbec môžem stretnúť, a
potom príde Tara a...“ pokrútila hlavou.
„Čo
s tým má spoločné tvoja kamoška? Ani tej sa nepozdávam?“
„Ah,
práve naopak,“ mierne sa pousmiala, i keď akosi smutne.
„Keira,
je síce pravda, že o niekoľko dní pôjdem domov, ale to hádam
neznamená, že kvôli tomu bude lepšie, ak sa už vôbec
nestretneme?“
„To
rozhodne nie,“ povedala okamžite a jemu akoby spadol kameň zo
srdca. Usmial sa. Chvíľku to síce trvalo, no Keira mu napokon
úsmev opätovala.
„To
rád počujem. A vieš čo, nech nás odfotia hoci i každý deň.
Nech naše stretnutia zaznamenajú, píšu o nich a hovoria. Aspoň
veľká časť Askyrie zistí, aké úžasné dievča som tu
spoznal.“
„Oh,
stačí,“ znovu sa zapýrila. Pripadala mu tak akási krajšia,
milšia.
„Možno
je to iba pár dní, pár krátkych dní v tvojom i mojom živote, no
to nemení nič na tom, že môžu oba naše životy zmeniť. Keby si
mala môj život zmeniť ty... bez problémov ti to dovolím. Tebe
verím.“
„Dorian...“
zaváhala, ale predsa len dodala: „Myslím, že mi budeš chýbať.“
Pousmial
sa. „Myslím, že ty mne tiež. No na takú vzdialenú
budúcnosť predsa ešte nemusíme myslieť.“
„Dobre...
pokúsim sa.“
„Ak
to majú byť spomienky, tak si spravme tie najlepšie
spomienky. Čo povieš?“
„Najlepšie?
A ako? Vieš, že musím popritom pracovať. Nemôžem ťa vziať na
iné miesta a tak... žiadne dobrodružstvá ani nič podobné
nezažijeme.“
„To
je úplne jedno. Je jedno, kde sme, čo robíme. Chcem len byť s
tebou,“ odvetil jednoducho. Netušil, že takéto záväzné slová
idú z hrdla tak ľahko, keď ich adresuje tej správnej osobe.
„Aj
ja s tebou,“ neisto prestúpila na mieste, no opäť mu hľadela do
očí. Pripadala mu zvláštna, rovnako zvláštna, ako keď ju videl
prvýkrát, prirodzenejšia a krajšia než hocikto a hocičo, čo
videl a vídal v Tariene, v mnohých ohľadoch aj múdrejšia a
rozumnejšia. Keď chcel cestovať so strýkom, bolo to kvôli
objavovaniu krajiny, kvôli tomu, že chcel vidieť čosi nové,
spoznať iný životný štýl. A pritom natrafil na čosi omnoho
cennejšie.
Ako
upieral zrak na jej tvár, posiatu úplne nenápadnými pehami,
skrášlenú prirodzeným jemným úsmevom, nie dokonale súmernú,
aké mali Tarienčanky, ale pritom oveľa dokonalejšiu –
dokonalejšiu v nedokonalosti, nie v neúspešnom, umelom pokuse o
perfektnosť –, uvedomil si, hoci iba matne, že by sa jej znovu
rád dotkol. Jej dlane. Držal ju v tej svojej.
Bol to
veľmi nečakaný a čudný pocit, vzhľadom na to, že dotykom iných
osôb sa vždy vyhýbal. Pri nej to však znamenalo čosi iné, akoby
ju mohol i takýmto spôsobom lepšie spoznať. Možno. Možno by to
mohol skúsiť... Možno.
Komentáre
Odsečik s Dorianovým voňavým úsmevom nasiaknutým prostredím bol vysoko metaforickýýý O:) A prišlo mi ich ľúto, obaja sú tak... kvázy pod zámkou, sa pomaly nesmú slobodne hýbať :x
- zas moja záľubka kopčenia: "...bude to asi jedna z mojich najlepších spomienok. Teda... jedine, že by sa prihodilo čosi ešte lepšie.“ <3 prihodí, môj milý, prihodí sa ešte veeeľa vecí!!! :D :D :D
- ale v tejto kapči mi šla Keira brutálne na nervy :D :D Aká bola... chladná alebo čo. A to, že jediné, čo ich spája, je to, že sú Vnímatelia... och :x :D
A aj to s tými spomienkami! Chudák Dorian, ako sa mal cítiť pri tom jej citovom vydieraní... :D
Ale ja pevne verím, že Dorian nakoniec nikam neodíde a ostane so svojou lááááááskou :* :* :*
Ďakujem! :D
Tss, prečo ti Keira šla na nervy? :D Len sa snažila byť racionálna... :D :D A citové vydieranie? Asi si túto kapitolu čítala s iným duševným naladením, než som ju ja písala :D Ale to nevadí :D
A áno, prihodí sa ešte veeeľa vecí! :D :***
K poslednej vete, no comment :D :D